8.6 C
Slovakia
sobota, 5 decembra, 2020
Home Recenzie Recenzie CD Stroon – Songs of Concealed Amplitude

Stroon – Songs of Concealed Amplitude

Stroon AMP
Stroon AMP

Ucelený opus s titulom Songs of Amplitude je cestou v časových dráhach. Oficiálne bol, z vlastnej iniciatívy skladateľa a multiinštrumentalistu Dalibora Kociana alias Stroona, vydaný vo februári 2020. K vydaniu teda došlo bezmála o tri roky neskôr odvtedy, čo bola kompozícia odohraná v malom koncertnom štúdiu  Slovenského rozhlasu.

To, že bol koncert odohraný v štúdiu Slovenského rozhlasu, nie je náhodou. Pôvodný zámer Stroona skomponovať skladbu s názvom Songs of Concealed Amplitude, spočíval v príprave piesne pre účely Rádia Devín a festivalu Rádiohlavy (resp. Radio_Head Awards). Aj napriek tomu, že na nahrávke väčšina hľadá uzavretosť amplitúdy, v skutočnosti by sa tu dalo hovoriť skôr o jej stiahnutosti, či zmrštení.

Ak sa naviac započúvame do nahrávky, uvedomíme si, že obzvlášť pri prvej stope je zmršťovanie amplitúdy najzreteľnejšie. Melodické plochy sú krátke, striktne odčlenené a pauzované. Akonáhle sa vyjaví hlas sopranistky Kataríny Kurucovej, kompozícia sa začína otvárať. Nepatrne. No aj napriek tomu si trvalo udržiava jednotný rytmický pôdorys. Vokál je spočiatku takisto stiahnutý do úrovne dramatického mezzosoprana, no zakrátko sa otvára nevyhnutne smerom nahor, k spinto sopránu, ktorý je dostatočne presvedčivý a silný na to, aby sa zvládol vzniesť a to aj v tých partoch, kde sa do hry zapája celé sexteto.

Všetko má svoje vlastné miesto

Kompozícia sa v rozličných stupňoch zbavuje zvukových vrstiev a dodatočne nimi poprekladaná tak, aby bol dojem z experimentu dlhotrvajúco kladný a intenzívny. Hoci je nahrávka rozčlenená do piatich samostatných celkov, ich tranzícia je len nepatrná a zvyčajne sa započína na konci prechádzajúcej stopy. To, čo odčleňuje jednu stopu od druhej, je spravidla zmena dynamiky, príznačne podliehajúca rozvitím a stiahnutím amplitúdy, ktorou Stroon, tentoraz ako dirigent, kontroluje charakter celej kompozície.

Neobvyklé pokračovanie nastupuje s ouvertúrou druhej rapsódie, ktorá necháva vyniknúť vibrafón vpadajúci do azda až krautovo znejúceho interlúdia, vedúceho do rytmicky dôrazného bubnového arpeggia. To by sa hádam pokojne zaobišlo bez integrácie ďalšieho vokálneho elementu, ktorý nedostáva dostatok priestor ani počas live vystúpenia a ani pri reprodukovanom počúvaní nahrávky – buď preto, že hlasitosťou asimiluje s inštrumentalistami, alebo preto, že narúša interpretáciu speváčky. Čo je škoda najmä preto, že v tomto okamihu sa amplitúda začína naťahovať a orchestru aj sopranistke dáva slobodu na to, aby mohli všetky nuansy dostatočne vyniknúť. Ako poslucháči sa tak môžeme dočkať ohromujúceho registra a miestami až koloratúrneho sopránu, ktorý si vystačí aj na veľkých dronových plochách frekventovaných trombónom.

Experimentálnu rovinu kompozície potvrdzujú aj dlhšie pizzicattové tranzície. Od polovice tretej stopy sa zdá, akoby sa začínali všetky zložky harmonizovať, skrátka hľadať spoločnú vlnu. Z dramaticky chladného spinta klesáme do lyricky zamatovejších výšok registra, čomu zodpovedá aj čelový sprievod.

Ocitajúc sa v poslednej pätine kompozície, amplitúda je dostatočne predlžená na to, aby dokázala v jednej perióde prenášať veľké post-rockové harmónie, čo sa motivicky zdôrazňuje prevažujúcou prítomnosťou rozštiepených syntetizátorových snarov, elektrických gitár a rozptýlených dronových plôch v reťaziacich sa echách, tvoriacich masívny zvukový nával. Predsa len sa tu nachádzajú priam rokokovo vyvážené momenty, ktoré charakterizujú melodické syntetizátory s rytmickými zosilenými bicími. Finále sa uzaviera patrične teatrálne – s obdivuhodne expresnými prechodmi z oktávy do oktávy.

Čo teda čakať? Rozhodne prekvapivý vývoj, ktorý sa dá len ťažko predpokladať. A to navzdory tomu, že tu a tam sa objaví nejaká variácia. Existuje tu mnoho výnimočných momentov, ktoré sa nedajú zadefinovať ako prvá, druhá či piata stopa. Ostatne, nebolo by ani fér utiekať s takejto delimitácii. Tu sú to skôr sekvencie a mikrosekvencie, ktoré opakovane prispievajú k tomu, aby bol zážitok z diela dostatočne mohutný, intenzívny a jedinečný. V tomto ohľade je Songs of Concealed Amplitude v pravom zmysle slova opusom.