Beseda u Bigbítu tento rok oslávila svoje pomyselné Kristove roky, čomu sa tematicky prispôsobil aj merch festivalu. Toto podujatie pre mňa nebolo neznámym pojmom, no osobne som ho tento rok navštívil prvýkrát. Bezprostredná komorná atmosféra v peknom prostredí, ktoré pripomínalo topoľový park, bola naplnená veľkým množstvom kvalitnej undergroundovej hudby.
Občas som mal pocit, že celá brnenská komunita sledujúca alternatívnu hudbu sa jednoducho presunula o osemdesiat kilometrov južnejšie, aby si spoločne užila víkend plný hudby a priateľskej atmosféry. Na moje prekvapenie sa festivalu zúčastnilo veľa ľudí strednej generácie; pomerne veľkú časť návštevníkov tvorili rodiny s deťmi, k čomu bol vhodne zvolený sobotný program.
Piatok
Festival odštartovala kapela Alois Göbel z Uherského Hradišťa. Kapela hrala v zostave elektrická gitara, kontrabas, bicie a spevák so španielskou gitarou, občas prekladané jazzovo ladeným husľovým sólom.
Miestami bolo počuť jemný popový a melodický nádych českých deväťdesiatych rokov, čo vôbec nebolo na škodu. Kvalitná sprievodná gitara, jazzové harmónie a gitarové sóla ako zo starej bigbítovej školy. Hoci nešlo o môj preferovaný štýl, bol to poctivý a dobre odohraný set.
Nasledovala mladá shoegaze/post-punk/dream pop kapela Eternity Again. Melancholický spev s jemnejším sprievodom sa tu striedal s tvrdšími, väčšinou čisto inštrumentálnymi pasážami. Celkový dojem bohužiaľ trochu kazilo zlé nazvučenie; kapela bola „prehúlená“ a spev bol nezrozumiteľný a niekedy úplne zanikal.
Viem, že tento štýl je na tom sčasti postavený, ale toto bolo jednoducho príliš. Štýlovo išlo skôr o vzdialenejší kút môjho vkusu, napriek tomu som si viaceré pasáže vyslovene užíval a myslím, že túto mladú zostavu čaká budúcnosť a určite si nájde ešte viac fanúšikov.
Osviežením bol set dua media service (dj emy a mahr junior). Predviedli klubovú elektroniku s prvkami rapu, ktorá stála na úderných, rytmických basových beatoch. Hudobne fungovali skvele: vkusne nareverbovaný ženský spev s príjemnou farbou hlasu sa výborne dopĺňal so štandardnejšie poňatým mužským rapom, ktorý miestami prechádzal do spevu.
Vystúpenie malo ale jednu závažnú chybu: dramaturgicky nevhodne zvolený čas. Tento typ klubovej, nočnej hudby by si návštevníci podstatne viac užili vo večerných hodinách a v uvoľnenejšej nálade.
Inú energiu priniesol projekt buchty/nouze. Speváčka s chraplákom a cigaretou v ruke pôsobila ako stelesnenie starých čias. Úderné skladby pripomínajúce éru grunge vkusne dopĺňali gitarové sóla. Špinavý, no pritom chytľavý noise rock. Ich koncert bol priamy, plný drsnej autenticity.
Následne na Áčko prišiel zatiaľ najlepší piatkový koncert a pre mňa aj jedno z najväčších prekvapení festivalu. Mladá kapela Makeshift Art Bar pôvodom zo severoírskeho Belfastu s mixom post-punku a občasných elektronických a noisových prvkov. Temný melancholický spev s nezameniteľným severoírskym prízvukom plynule prechádzal do surového screamu.
Frontman, plniaci úlohu speváka a gitaristu zároveň, to na pódiu ťahal bez trička s čistým „heartbreaker“ lookom. Živelná energia rozpohybovala úplne všetky vekové skupiny v dave. Vôbec by som nebol prekvapený, keby táto kapela jedného dňa vypredávala štadióny.
V rovnakom čase ako Balaclava hral na inom pódiu aj slovenský DJ a producent FVLCRVM. Program tak v tú chvíľu ponúkal dve úplne odlišné polohy, elektronickú a punkovú. Šapitó v tom čase patrilo newyorskej punk/trash rockovej kapele (svoj štýl sama označuje ako NYC trash), s názvom Balaclava, ktorá to poriadne rozbalila.
Farebné kukly na hlavách, pivo, hodinu trvajúci mošpit, crowdsurfing (ktorého sa zúčastnili aj niektorí členovia kapely), hranie priamo v dave, gitary nad hlavami, miestami doplnené syntákom a extrémna šou! Spevák využíval na hlas skreslený lo-fi vokál, takže to znelo, akoby spieval na megafón, čo vytváralo surovú atmosféru. Miestami sa ponúkala otázka, prečo vlastne hrajú v šapitó a nie na väčšom stage.
Napokon išlo o správnu dramaturgickú voľbu, malá scéna dodala koncertu klubové ovzdušie. Žiadne iné zoskupenie neuviedlo dav do takého varu ako táto kapela.
Nasledujúca Jozefina Dusk priniesla upokojenie v podobe kreatívnej kombinácie elektronickej hudby a zborového spevu, ktorú sprevádzala choreografia moderného tanca. Interpretka pracuje s hlasom na vysokej úrovni, čo v spojení so zborom vytváralo hustú, takmer rituálnu atmosféru. Texty sú o všedných, no veľmi osobných veciach. Rozhodne zaujímavé audiovizuálne vystúpenie.
Po tomto vystúpení nastalo v programe mierne slabšie obdobie. Set alternatívnej raperky Atheny Chlebovej ma úprimne príliš nebavil a jej štýl ma minul. Nasledujúce slovenské oi! punkové zoskupenie Remdik odohralo poctivý koncert. Hrali dobre a ich úderné texty, ktoré riešia spoločenské témy a zneužívanie moci, mali potrebnú silu.
Smerom k festivalu však vidím dramaturgickú chybu. Príde mi nelogické, aby na takto multižánrovo rozkročenom festivale hrali dve žánrovo príbuzné punkové kapely tesne po sebe. Mal som pocit, že publikum už bolo týmto štýlom presýtené. Samotnému Remdiku to uškodilo, ak by ich organizátori zaradili do programu napríklad v sobotu, hudobne kvalitne odohraný oi! punk by zožal podstatne väčší úspech.
Český producent HRTL vystúpil ako predposledný v piatok večer. Predviedol živý a improvizovaný set na modulárnom syntetizátore. Kvalitné repetitívne techno s veľmi dobre budovaným napätím až do totálnej tanečnej eufórie. Nie som tanečný typ a napriek mojej triezvosti počas celého festivalu som si na jeho set veľmi dobre zatancoval a užil som si ho takmer celý. Hypnotické, surové a zvukovo zaujímavé.
Sobota
O ideálny koncertný štart sobotňajšieho poobedia sa na Áčku postaral David Herzig (známy z kapely Bert and Friends) so svojím projektom Planéta Pluto. Pre návštevníkov, ktorí boli po predchádzajúcom dni jemne „použití“, navyše v tropickom teple, šlo o dokonalý chill na začiatok. Moderne poňatý folk s bluesovými a elektronickými prvkami.
Zaujali poetické texty o vesmírnom trampingu, vyznievajúce miestami psychedelickým dojmom, ktoré sprevádzali španielka a jemné vyhrávky elektrickej gitary, väčšinou v pomalších tempách. Túto hudobnú farbu miestami dopĺňali simplicitné, no veľmi vkusné sóla na ústnej harmonike.
Na vlnu poobedňajšej uvoľnenej atmosféry nastúpila Tereza Ferencová. Išlo o pomerne minimalisticky (v obsadení gitara a klavír) zhudobnené básne, rozoberajúce rôzne témy, ako materstvo, rodičovstvo, ale aj ekológiu. Hoci šlo o vážne témy, bolo cítiť slamerskú minulosť interpretky a texty prechádzali aj na vtipnú vlnu.
Energický a osobitý set odohrala Meowlow (známa ako basgitaristka Billy Barman). Plné osobných textov o vzťahoch, láske a hľadaní samej seba, obalené do zvuku s nenásilným distortionom a reverbom.
Hoci to bolo basovo prepálené, v tomto prípade to vôbec neprekážalo, naopak, šlo o veľmi dobré dotváranie zvukovej maľby zoskupenia. V kapele je počuť post-punk, dark wave, hyperpop aj indie, dohromady to tvorí vlastný, veľmi chytľavý štýl. Za zmienku stojí aj veľmi sympatické vystupovanie frontmanky.
Potom prišli Vojdi, kapela, ktorú sa už nebojím označiť za legendu slovenského undergroundu. Hrajú kombináciu free jazzu, noisu, math rocku a možno aj hardcoru? Ja neviem (pravdepodobne to nevedia ani oni sami), ale je to vlastne úplne jedno, pretože hrajú jednoducho parádne. Do tohto momentu šlo o najlepší koncert sobotňajšieho dňa: nesmierne energetické, vtipné a po hudobnej stránke excelentné.
Rytmus skladieb sa mení každú chvíľu; znelo to, akoby sa im v totálnom chaose podarilo nájsť poriadok. Samozrejme, nejde o náhodu, ale o to, že sú extrémne zdatní inštrumentalisti. Jednu skladbu s nimi odohral aj ich päťročný fanúšik, ktorý držal paličky prvýkrát v živote, a vôbec mu to nešlo zle.
Ako príklad vtipnej situácie môžem uviesť toto: po predposlednej skladbe, ktorú sprevádzal poriadny mošpit v dave, bolo do setu zaradené spoločné dychové cvičenie na zrelaxovanie pred posledným songom. Vojdi nezostali svojej povesti nič dlžní.
Zasnený indie pop s klávesami a výrazným ženským dvojhlasom vzápätí predviedol Teige. Legendárna česká undergroundová kapela Dukla mala na B stage do tohto momentu najviac ľudí. Ich kombinácia syntetizátorov, gitár a elektroniky, balansujúca na hrane post-punku, fungovala dobre.
Veľmi príjemným prekvapením bolo zoskupenie Božské soaré. Neodolal som a okamžite po príchode domov som si musel objednať ich LP. Ústrednou inštrumentálnou postavou v tomto projekte je modulárny syntetizátor (obklopený klbkom káblov), doplnený akustickým piánom a rôznymi rytmickými drevenými nástrojmi.
Gradujúci minimalizmus a ambient asi najlepšie vystihuje tento projekt, ale tento zážitok sa ozaj veľmi ťažko vysvetľuje slovami; je nutné ho jednoducho vypočuť. V momente ich setu sa celý festival rozplynul a celý svet sa zúžil na šapitó.
Zážitok dopĺňal ich vlastný osvetľovač Jakub Ťapucha, ktorý si taktiež zaslúži kredit, keďže jeho práca s projekciami dokonale dotvárala snovú kulisu. Tento hudobný počin vnímam ako absolútne nadčasový. Z hľadiska umeleckého zážitku išlo o nespochybniteľný vrchol tohtoročnej Besedy.
Ďalším z hudobných vrcholov festivalu bola Monika Načeva. Išlo o precíznu muzikantskú robotu celej kapely. Melancholické texty s krásnou farbou hlasu. Srdcom zostavy (pokiaľ neberieme do úvahy spev) bol klávesák (bohužiaľ som nezachytil jeho meno, myslím, že by to mal byť Vojtěch Procházka), ktorý používal od temnejších znejúcich efektov až po zvuk podobný legendárnemu Rhodesu.
Tieto farby, od temnejších po „cikotavé“, dokonale vynikali v molových melódiách a spoločne s hlasom Moniky Načevy sa skvele dopĺňali.
Veľmi sa mi páčilo časté používanie disonantných akordov, ktoré nepôsobili vôbec násilne. Nevyzneli tak, akoby mali prvoplánovo vyvolať smútok a úzkosť pri týchto baladických skladbách, boli jednoducho použité s dokonalým citom. Skvelá hudba na večerné počúvanie, kde predposledná dynamickejšia skladba s dokonalým sólom na klávesy (Nikdo nevidel naši lásku) symbolicky otvorila nočnú festivalovú párty.
Baltimorská formácia Horse Lords predstavila hudbu založenú na pomalom, repetitívnom vývoji. Kapela mieša avantgardný rock, math rock a krautrock. Skladby pocitovo gradovali podobne ako v elektronickej tanečnej hudbe a mali silný psychedelický nádych. Ten tvoril najmä takmer nonstop hrajúci saxofón s jazzovým nádychom, ktorý mi prišiel aj ako najzaujímavejší prvok.
Je pochopiteľné, z akého dôvodu si táto kapela získala priaznivcov. Jej hypnotická repetitívnosť má svoje čaro. Ide však o štýl, ktorý neosloví každého poslucháča.
Alternatívou bolo v tom istom čase zoskupenie SJU v šapitó. Zaujímavá kombinácia: ide o pokojnú, no zároveň vyslovene tanečnú hudbu. Kľudný spev, jemný a príjemný hlas s podmanivou farbou znel veľmi žensky v tom najlepšom slova zmysle. Skladby boli vystavané jednoducho, no vďaka úderným beatom nútili divákov tancovať.
Štandardne skvelý koncert predviedol Sýček. Krautrocková kapela to na pódiu rozpálila a ukázala svoje typické pravidelné bicie a psychedelické sekvencie prepojené s repetitívnosťou (čo mi v tomto prípade absolútne neprekážalo) a jednoduchými textami.
Došlo aj k nečakanej kolaborácii s kapelou Vojdi. Veľkú časť koncertu s nimi hral ich gitarista a frontman a na pár záverečných skladieb sa pridal aj saxofonista.
Zvukárom sa síce nepodarilo zapnúť mu mikrofón, takže colabo bolo zjavne neplánované, no v podstate to pekne podkresľuje autentickú undergroundovú atmosféru celého festivalu.
V čase pred Sýčkom na mnohých návštevníkov dopadla únava spôsobená prebdenou mocou a vysokými teplotami. Tento koncert však pocitovo dodal energiu na zopár posledných interpretov Besedy.
V šapitó sa predstavila formácia Market, ktorá predviedla jedno z najnepredvídateľnejších, no o to zaujímavejších vystúpení. Nečakané zmeny rytmov a rovnako nečakané, no plynulé prechody medzi témami, s farebne zaujímavými a rôznorodými zmenami samplov na pozadí (ženský chór, klarinet, syntetizátor, priečna flauta a pod.).
Bodkou za tohtoročným festivalom bolo energické vystúpenie londýnskej raperky Lady Lykez. Predviedla drsný, tanečný a rýchly set plný živelnosti. Nekompromisný flow, obdivuhodný fast rap, dancehall a tvrdé basy. Skvelá voľba na nočnú párty.
Čas strávený na Besede u bigbítu bol pre mňa jedným z najpríjemnejších hudobných víkendov tejto sezóny. Komorná atmosféra a poctivá dramaturgia (až na pár výnimiek) vytvorili priestor, kde vedľa seba fungovali rôznorodé hudobné žánre.
Osobnými vrcholmi festivalu Beseda u Bigbítu (reportáž z minulého ročníka) pre mňa boli: Božské soaré, Vojdi, Balaclava a Monika Načeva. Kvalitu si ale prakticky udržal celý program. Tento ročník Besedy bol môj prvý, no určite nie posledný.
