Slovenská filharmónia otvorila 22. októbra 2026 svoju 78. koncertnú sezónu pod taktovkou dirigenta Ondreja Olosa. Koncert sa konal v spolupráci s festivalom Franz Liszt – festival3cities.
Koncert otvorila skladba Wojciecha Kilara, poľského skladateľa, ktorého meno sa mnohým spája predovšetkým s hudbou k Drakulovi Francisa Forda Coppolu či k Pianistovi Romana Polanského.
Orawa z roku 1986 je však jeho najhrávanejším koncertným dielom. Uzatvára rad skladieb inšpirovaných z goralského regiónu a poľsko-slovenskej hranice, takže znela nám veľmi blízko.
Folkloristický nádych bolo počuť od prvého tónu. Panovala veľmi dobrá atmosféra a bolo vidieť, že sa skladba páčila aj samotnému orchestru.
V skladbe boli úseky, kde hráči nehrali presne spolu a zvuk sa jemne vlnil s miniatúrnym oneskorením. Znelo to ako včely hučiace v úli a s plynúcim ostinátnym motívom poľského minimal music. Kilar skladbu zakončil tak že, hráči na konci skríknu, a tento výkrik vyčaril úsmevy na tvárach orchestra aj divákov.
Vladimír Godár patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej hudby. Jeho tvorba často čerpá z duchovnej tradície a starej hudby, čo sa odráža aj v Meditácii s jej nezvyčajným obsadením pre sólové husle, 48 sláčikových nástrojov a tympany.
Úvodná časť znela vo veľmi veľkom pianissime, až bolo počuť výmeny sláčika. Interpretácia bola veľmi precízna, a to nielen zo strany sólistu Milana Paľu, ale aj tympanistu, ktorý ukázal majstrovstvo svojho remesla.
Orchester presne nasledoval dirigenta a všetci starostlivo sledovali jeho gestá, inak by také komplexné dielo nedokázali správne interpretovať.
V stredných, ostinátnych častiach to však vyzeralo, akoby si dirigent dal pauzu a nimi len premával. Dielo celkovo nie je až také efektné. Pokloniť sa prišiel aj samotný skladateľ a diváci mu tlieskali z úcty.
Husľový koncert Putování dušičky má zaujímavý osud. Leoš Janáček ho písal v rokoch 1926 – 1927, teda ako vyše sedemdesiatročný, no nikdy ho nedokončil a časť hudby použil v predohre k svojej poslednej opere Z mŕtveho domu. Koncert tak takmer šesťdesiat rokov existoval len vo fragmentoch, kým ho muzikológovia Leoš Faltus a Miloš Štědroň znovu priviedli k životu. Premiéru mal až v roku 1988 v Brne.
V tomto diele mal sólista oveľa viac priestoru ukázať svoje kvality. Janáčkova ostrá inštrumentácia má miesta, kde flauty hrajú veľmi vysoké tóny, až niektorí diváci siahli po ušiach, lebo im to bolo nepríjemné. Publikum ocenilo vrúcnym potleskom huslistu aj dirigenta. Oboch si navyše privolali ešte raz, za skandovaného potlesku.
Franz Liszt dokončil Dante symfóniu v roku 1856 a venoval ju Richardovi Wagnerovi. Pôvodne plánoval tri časti podľa Danteho, ale Wagner ho presvedčil, že Raj sa nedá hudbou vystihnúť. Symfónia preto končí len pohľadom k nebu, Magnificatom pre ženský zbor. Nad úvodný motív plechových nástrojov Liszt dokonca napísal nápis z brány pekla „Lasciate ogni speranza“.
Začiatok bol vo štvrtkovej interpretácii veľmi výrazný. Dirigent pri Lisztovom diele mal naozaj čo robiť, lebo partitúra ponúka veľa výrazových prostriedkov. Niektoré pasáže boli až príliš vo forte, dynamická rôznorodosť však nechýbala.
Asi v tretine prvej časti sa zdalo, akoby orchester stratil časť napätia, pozornosť upadla, bol uvoľnenejší. Medzi časťami začalo publikum tlieskať, dirigent však potlesk zdvihnutou rukou zadržal.
Harfové sólo a posledný tón boli jemne rozladené a ani dychová sekcia nebola miestami čistá. Tieto drobné nedostatky, najmä pri sólových výstupoch jednotlivých hráčov, v súčte nezanechali až taký dobrý dojem.
Po nástupe zboru ho orchester dosť prehlušoval, hoci hral v mezzopiane, a vyrovnaný zvuk prišiel až vtedy, keď zbor spieval viac vo forte. Text bol zrozumiteľný až v pasážach kde zbor spieval takmer a cappella.
Potlesk bol trochu rozpačitý, no diváci vyzerali spokojní. Pokloniť sa prišla aj zbormajsterka Petra Torkošová a ju aj dirigenta vyvolali potleskom až dvakrát. Standing ovation sa však nekonal.
