The Strokes sa po vydaní albumu Reality Awaits (recenzia) vydali na svetové turné. V rámci neho zavítali aj do Európy, kde odohrali jedenásť koncertov v desiatich mestách. Pre svoj najväčší samostatný koncert v Berlíne zvolili Uber Arenu, ktorú až na pár miest zaplnili po vrch. Počas večera okrem noviniek predstavili aj prierez kariérou, ktorá tento rok oslavuje dvadsaťpäť rokov.
The Strokes hrali v Berlíne po deviatykrát, pričom teraz išlo o ich najväčší samostatný koncert, na ktorý prilákali okolo sedemnásť tisíc divákov. Ako prvý privítal divákov austrálsky spevák Alex Cameron s jeho šesťpoložkovým setom.
Druhou predkapelou bola anglická formácia Fat White Family. Tá sa na scéne zdržala o niečo dlhšie a odohrala deviatku skladieb vrátane Touch The Leather, Whitest Boy On The Beach či Feet. Krátko po deviatej večer s asi pätnásť minútovým meškaním sa už potom na pódium dostavil Julian Casablancas s kapelou.
The Strokes sa na aktuálnom turné nedržia pevne stanoveného setlistu a tak divákov pokaždé čaká prekvapenie, s čím kapela začne. Tentokrát to bola Going Shopping, pilotný singel najnovšieho albumu. Z aktuálnej kolekcie sa počas večera dostalo ešte na Dine N‘ Dash, Lonely In The Future, Going To Bubble On a Tyrans Of The Mellow Moon.
Najviac skladieb patrilo debutu Is This It, ktorý pred mesiacom oslávil štvrťstoročie od vydania. Nechýbali tak overené hity ako Hard To Explain, Take It Or Leave It, prídavková New York City Cops či očakávaná dvojica Someday a Last Night. Zo starších skladieb výborne fungovali aj Reptilia, Heart In A Cage či You Only Live Once.
Okrem overených hitov sa ale dostalo aj na menej známe skladby ako Soma, Call It Fame, Call It Karma alebo One Way Trigger. Album The New Abnormal, ktorý kapele vyniesol zatiaľ jedinú cenu Grammy reprezentovala trojica skladieb Selfless, The Adults Are Talking a záverečná Ode To The Mets. Bez ohľadu na to, či kapela dohrala novšiu či staršiu, známejšiu či neznámejšiu skladbu, bola odmenená rovnako silným potleskom.
Kapela vsadila na pútavú svetelnú show, ktorá bola pri niekoľkých skladbách obohatená lasermi. Nechýbali ani dve dostatočne veľké LED obrazovky, ktoré zaznamenávali dianie na pódiu. Pre divákov, ktorí zvolili sedenie s obmedzeným výhľadom, boli prichystané bonusové postranné obrazovky.
Julian Casablancas už niekoľkokrát dokázal, že práve jeho výkon patrí k najslabším momentom koncertu. Tentokrát tomu tak ale nebolo. Každú skladbu odohral poctivo a s nasadením rovnako ako všetci hudobníci okolo neho. Výkon kapely, výber skladieb a prepracovaná show sa podpísali pod výbornú atmosféru, ktorá počas večera gradovala do poslednej minúty.
Casablancas nie je frontman, ktorý by mal potrebu sa obecenstvu prihovárať po každej skladbe či povzbudzovať fanúšikov k interakcií. Vsádza skôr na krátke vtipy alebo pripomienky smerom k členom kapely. Rovnako nepotrebuje byť v centre pozornosti. Aj keď bol na obrazovke pomerne často, na pódiu bol v dlhom kabáte a slnečných okuliaroch po celý čas skôr v šere a nechal za seba hovoriť svoju hudbu.
Pri The Strokes človek v podstate nikdy nevie čo ho čaká. Či už ide o výber skladieb alebo výkon. V Berlíne ale kapela nesklamala ani s jedným.
The Strokes sú vo výbornej forme, prichystali si výbornú show a dokázali bez problému prepojiť svoj nový zvuk s dnes už ikonickými hitmi zo začiatku milénia. Jediné, čo by sa ich koncertu dalo vyčítať je, že netrval ešte o hodinu či dve dlhšie.
