8.6 C
Slovakia
streda, 22 septembra, 2021
spot_img
HomeReportyFilharmónia s publikom – večer nádejných hviezd
spot_img

Filharmónia s publikom – večer nádejných hviezd

Slovenská filharmónia photo by Petra Rusnáková
Slovenská filharmónia /photo by Petra Rusnáková

Zelenú dostali už aj kultúrne podujatia. Na základe tzv. kultúrneho semafora mohlo byť prítomných 150 osôb v obecenstve. Prvý májový piatok patril po niekoľkomesačnom pôste prvému koncertu aj s publikom. Konal sa na pôde Slovenskej filharmónie 7. mája 2021 a bol koncertom mladých sólistov.

Na prítomné obecenstvo a stovku sledujúcich stream čakala zaujímavá dramaturgia koncertu: Mozart – Čajkovskij – Walton – Šostakovič. Ich diela si svojho poslucháča vždy nájdu. Operné árie vkusne doplnili inštrumentálne orchestrálne skladby z daných opier, klavírny koncert, i jedna na pôde Slovenskej filharmónie koncertná premiéra, u nás opomínaného Waltonovho violového koncertu.

Spolu so Slovenskou filharmóniou sa pod taktovkou dirigenta Rastislava Štúra, predchádzajúceho riaditeľa Opery SND a niekdajšieho šéfdirigenta orchestra Opery a baletu SND, mali podľa pôvodných plánov predstaviť štyria interpreti. Napokon vystúpili traja. Konkrétne dve sólistky – sopranistka Tatiana Hajzušová a klaviristka Tereza Špuláková. Obe mladé dámy sú poslucháčkami Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU v Bratislave. Okrem nich vystúpil ako sólista aj Martin Ruman, vedúci skupiny viol Slovenskej filharmónie, a zároveň poslucháč VŠMU v doktorandskom stupni štúdia.

Osirelá Koncertná sieň SF ožila Mozartom

Možnosť zažiť živú hudbu v atmosfére koncertnej sieni ovládla prítomné obecenstvo. Prichádzajúcich členov orchestra Slovenskej filharmónie i dirigenta privítalo dlhým potleskom. Na úvod koncertného programu zaznela Predohra k opere Figarova svadba Wolfganga Amadea Mozarta (KV 492). Širokým diváckym masám je dobre známa, pretože v dramaturgiách koncertov sa objavuje často. Tiež jej operné prevedenie sa hráva v operných domoch pomerne často. Mozartova 4-dejstvová komická opera Figarova svadba patrí k základným dielam svetového operného repertoáru.

Svojho času spôsobila škandál, keďže obsahovala politický odkaz i spoločenskú reflexiu. Reflektuje mravný úpadok šľachty a verne zobrazuje bohatú paletu kontrastných charakterov ľudí. Skladateľ ju „zaodel“ typickou melodicko-harmonickou pestrosťou, energickosťou, ale aj eleganciou, prameniacou ako z talianskej opery, tak aj z rakúskej inštrumentálnej tradície.

Ikonickú hlavnú tému prináša sekcia sláčikových nástrojov spolu s fagotmi, ku ktorým sa výraznou melódiou pripájajú dychové nástroje. V podaní Slovenských filharmonikov hýrila majestátnosťou i sviežou energiou, čitateľným zvukom a výbornou artikuláciou. Spolu s dirigentom Rastislavom Štúrom, ktorého sme mohli vidieť počas beethovenovského koncertu v SF predchádzajúci piatok, zdôraznili melodicko-rytmickú invenciu a virtuozitu skladby či celkový zvukový obraz. Pracovali s dynamickými kontrastmi a predviedli ukážkové crescenda. Skrátka, veľkolepé privítanie publika, čo toto odmenilo nadšeným potleskom.

Prvá sólistka večera, sopranistka Tatiana Hajzušová nie je na pôde Slovenskej filharmónie nováčikom. Vystúpila tu v roku 2018 na vianočnom koncerte spolu s Bratislavským chlapčenským zborom. Počas štúdia získala niekoľko významných ocenení na renomovaných medzinárodných speváckych súťažiach. Tohto roku sa stala absolútnym víťazom v kategórii operný spev na medzinárodnej súťaže Elbphilharmonie v Hamburgu. Minulý rok debutovala v projekte Gustav a Alma Mahler – „Manželstvo v piesňach“ na doskách Opery Štátneho divadla Košice.

Pri Mozartovi a jeho Figarovej svadbe sme ešte nachvíľu zostali. Bratislavskému publiku sa v piatok predstavila najprv veľmi emotívnym recitatívom a áriou grófky Rosiny, E Susanna non vien!, Dove sono zo záveru tretieho dejstva. Grófka Rosina, čakajúc na návrat slúžky Susanny, sa vyznáva zo sklamania a bolesti nad zradou svojho manžela, grófa Almavivu, ktorého podozrieva z nevery.

Tatiana Hajzušová ponúkla sympatickú grófku plnú osobnostného šarmu s precíteným výrazom, nádhernými farbami túžby a noblesnej melanchólie. Atmosféru árie vystavala už v recitatíve. Predviedla svoje technické i interpretačné schopnosti. Jej hlas bol dobre vyvážený s čistým, jasným tónom mäkko nasadzovanými vo všetkých hlasových registroch. Prechody medzi registrami boli plynulé a výšky neforsírovala, spievala ich veľmi ľahulinko. Mala ukážkovú artikuláciu i kultúru frázovania. Predviedla nádherný legato spev a úžasné pianissimá. Orchester s dirigentom Rastislavom Štúrom jej boli oporou.

Tatiana Hajzušová s Rastislavom Štúrom a Slovenskou filharmóniou / photo by Petra Rusnáková

Keď Tatiana spieva Tatianu

Noblesnou Polonézou z tretieho dejstva opery Pjotra Iljiča Čajkovského Eugen Onegin naladili poslucháčov na tanečnú nôtu. Vynikol nielen hudobný pôvab a majstrovstvo skladateľa, ale aj technické a interpretačné skúsenosti hrajúceho ansámblu. Precízny, ostro artikulovaný úvod bol ukážkou hráčskej virtuozity či prehliadkou zvukových kvalít orchestra. Dokonalá súhra orchestra s dirigentom bola odmenená opäť raz dlhým potleskom. No s Eugenom Oneginom sme sa ešte nerozlúčili.

Odznel známy highlight tejto Čajkovského opery – Listová scéna. Vyniká spojením intímne ladeného textu s veľkou a emotívne vypätou hudobnou architektúrou. V nej hlavná hrdinka opery, Tatiana, v noci píše Oneginovi list plný vyznania lásky a odovzdanosti srdca. Zmieta ju rôznorodá paleta milostných pocitov, a navyše, vonku zúri búrka. To všetko sme mohli počuť v koncertnej sieni.

Tatiana Hajzušová na koncertnom pódiu poňala známu listovú scénu trošku aj po „hereckej“ stránke. Pomohla si zápisníkom, na list z ktorého, akoby sa hodlala písať Oneginovi. Búrka s kulminujúcou hudbou, vášeň, láska, túžba i strach – to všetko sa nezračilo len v texte árie, ale aj v hlase mladej sopranistky. Šarmantný a zároveň sebaistý prednes, kde nechýbala pestrá paleta citovosti, od zamilovania sa a entuziazmu, až po v jej hlase sa zračiaci strach a úzkosť. Občas bol jej hlas nežný, inokedy plný vzrušenia či atraktívnej zamatovej kvality. Emóciami nabité výšky a aj ich modulácie v pianissimách jej šli ľahučko s muzikálne nuánsovaným hlasom. Prejavila zmysel vyjadriť emócie i frázy, ako aj muzikalitu a presnosť podania. Presadila sa ponad strhujúcu kulisu orchestra ako v lyrických, tak aj v dramatických pasážach. Opäť bola výborná jej kultúra frázovania a dokonalá artikulácia.

Tatiana Hajzušová spievala Mozarta aj Čajkovského / photo by Petra Rusnáková

Ária Puskaj pogibnu ja… Ja vam pišu bola dokonalou ukážkou jej vokálnej agility a sily. Zaspievala ju s úplnou istotou a bez najmenších problémov či zbytočného forsírovania. Publikum si vychutnalo každé jedno slovo, každý jeden tón. Zdalo sa, že s jej výkonom a s celým hudobným dojmom bol spokojný aj dirigent Rastislav Štúr. Na záver ju publikum odmenilo nadšeným potleskom a niekoľkými výkrikmi: „Bravo!“ Jej bratislavské vystúpenie ukázalo, že mimoriadne talentovaná mladá sopranistka má všetky predpoklady v profesijnom živote vystupovať na pódiách najvýznamnejších operných domov i koncertných sál.

Vyslanci Sira Wiliama Waltona

Po prestávke sa k „slovu“ dostal druhý sólista večera, Martin Ruman, vedúci skupiny viol Slovenskej filharmónie. Študent doktorandského štúdia VŠMU má k prednesenému violovému koncertu blízko aj študijne. Je témou jeho dizertačnej práce. Na prítomných i sledujúcich čakal Koncert pre violu a orchester Sira Wiliama Waltona. V zahraničí dielo poznajú, u nás sa dočkalo v piatkový večer svojho premiérového uvedenia práve na pôde Slovenskej filharmónie.

Anglický skladateľ toto svoje rané dielo z prelomu rokov 1928/1929 o niekoľko desaťročí neskôr zrevidoval. Zjemnil burcujúcu orchestráciu a o tretinu zredukoval nástrojové obsadenie dychovej sekcie. V dobe svojho vzniku bolo moderným dielom s bohatou invenčnosťou nápadov mladého skladateľa. Romantické melódie dýchajú melanchóliou, majú bohatú harmóniu. Charakterizuje ich výrazná rytmická pulzácia s preňho typickým synkopickým rytmom.

Nádherný 3-časťový symfonicky koncert dáva priestor vychutnať si hlas violy. Prvá, Andante comodo, a posledná časť, Allegro moderato v rýchlejšom tempe, kým prostredná scherzová – Vivo, con molto preciso – je trochu pomalšia, čím pripomína obdiv Wiliama Waltona k Prokofievovmu 1. husľovému koncertu. Prostredná veta, podfarbená vzdušnosťou, dýchala žiarivými tónmi a pulzujúcou silou.

V podaní Martina Rumana a Slovenskej filharmónie vyznel Waltonov violový koncert priam majstrovsky. Violista sa popasoval s brilantnými pasážami, presnými tónmi, zamatovým zvukom violy s jemne odstupňovanou dynamikou a intonáciou priam filigránsky. Predstavil sa ako zručný a zrelý interpret s dokonalou technikou v každom aspekte. Prezentoval svoj zmysel pre líniu, rytmickosť i hlboké porozumenie a znalosti interpretácie diela. Poslucháčom sprostredkoval bohatú farebnú paletu zvuku violy i elegický, melancholický, romantický až energický náboj atmosféry.

Interpretácia Slovenských filharmonikov bola výborná. Počuli sme svižné reakcie a ak to vyžadovala hudba, tak boli aj diskrétnou podporou pre sólistu. Súhru nástrojových skupín a sólistu, ale aj ich spoluprácu s dirigentom bolo badať. Bol to poslucháčsky výnimočný zážitok. Exhibícia kvalít interpreta, violy ako hudobného nástroja a výbornej spolupráce telesa s dirigentom. Stali sa mimoriadnymi vyslancami tohto, na Slovensku neznámeho, diela.

Martin Ruman, Rastislav Štúr a Slovenská filharmónia / photo by Petra Rusnáková

Romantický Šostakovič s nezabudnuteľným Andante Terezy Špulákovej

Do tretice sa predstavila aj posledná sólistka večera. Klaviristka Tereza Špuláková, poslucháčka magisterského štúdia na VŠMU, je ovenčená niekoľkými oceneniami z medzinárodných súťaží. Spolu s orchestrom Slovenskej filharmónie pod taktovkou dirigenta večera nám zahrala v poslednom čase Slovenskou filharmóniou nehrávaný Šostakovičov Koncert pre klavír a orchester č. 2 F dur, op. 102.

Hudobný jazyk skladateľa je vo väčšine jeho diel pochmúrny, úzkostlivý a melancholický, čo v tomto diele takmer nebolo vôbec cítiť. Dmitrij Šostakovič ho venoval v roku 1957 svojmu synovi Maximovi ako darček. Práve on dielo premiérovo uviedol po ukončení svojho štúdia na Moskovskom konzervatóriu. Skladba je založená na overenom trojčasťovom koncertnom pôdoryse: Allegro, Andante a Allegro.

Tereza Špuláková & Slovenská filharmónia / photo by Petra Rusnáková

Prvá veta Allegro je vo forme sonáty. V popredí stojí melodická línia z veľkej časti zastúpená práve v klavírnom parte. Hlavná téma má veselý charakter, ktorej sa zmocnil najprv fagot, klarinety a hoboje než do diania vstúpila klaviristka Tereza Špuláková. Jej part pripomína pochod a má bohatú textúru. Postupne prichádzala aj nová melodická téma. Vzápätí ju nahradila explózia zvuku orchestru a s búrlivými skokmi klavíra v mierne agresívnejšom a melancholickejšom duchu. Orchester prechádza k variáciám pôvodnej klavírnej melódie hranými fortissimo. Klavír predstavil d molovú tému augmentáciou v majestátnom tutti s klavírnymi arpeggiami zvyšujúc tak napätie a dramatično. Všetko vrcholilo kadenciou, po ktorej nasledovalo krátke kontrapunktické klavírne sólo. Orchester sa po ňom vracia k melódiám hravých tém, zatiaľ čo sa klaviristka pasovala so stupnicami, akordom i tremolami, ktoré vyznievajú v radostnom duchu nabitým sviežou energiou.

„Romantický duch plný nehy aj s nádychom melanchólie vanul z druhej vety, Andante. Kontrastuje s predošlou i nasledujúcou vetou a stáva sa nádherným jadrom celého klavírneho koncertu. Nežná sarabande pre sláčiky sa strieda s nádhernou klavírnou melódiou. Lyrická veta v pomalom tempe dáva priestor vyniknúť prekvapujúcej kráse klavíra.”

Posledná, tretia veta, bola veľmi živá a energická, tak povediac tanečná. Pizzicato sláčikov pripomínalo balalajku. Klavír bez prestávky transformuje svoje tiché akoby opakujúce sa zvončeky. Postupne sa priblíži k živej energie prvej vety od polky cez 7/8 rytmus. Klaviristka ladne preplávala náročnými virtuóznymi pasážami pripomínajúcimi Hanonove cvičenia pre klaviristov vo virtuóznej code obohatenej o niekoľko modulácií plných rytmiky. Nádherne sa tu zrkadlili sólistkine technicko-interpretačné schopnosti, očarujúci prednes a výraz.

Na poslucháčov zapôsobilo dielo nielen svojou ľahkosťou, jednoduchosťou, jasnosťou, ale hlavne netypickou atmosférou plnou romantiky, hravosti a živého pôvabu. Počas celého večera prejavoval Rastislav Štúr svoj jemnocit ako pre stavbu diela, tak aj pre prácu s dynamickou škálou. Vytvoril priestor sólistom večera i dramatično jednotlivých diel. Ďalší krásny zážitok z tohto ducha povznášajúceho večera si logicky vyslúžil od prítomných dlhý potlesk.

Zostáva nám len dúfať, že sa epidemická situácia bude stále zlepšovať a že postupne, budeme môcť v hojnejšom počte chodiť za živou kultúrou. Pevne verím, že pokým platia kapacitné obmedzenia, bude stále ešte dostupný aj živý stream, aj keď tú pravú atmosféru, to má len v koncertnej sieni.

Slovenská filharmónia & Tatiana Hajzušová & Martin Ruman & Tereza Špuláková / 7.5.2021, Koncertná sieň SF, Bratislava

spot_img
spot_img
spot_img
spot_img
spot_img
spot_img