Z betónovej, už ikonickej budovy Novej Cvernovky sa počas troch dní ozýval intenzívny zvuk nádejných interpretov z viac ako sedemnástich krajín, premiešaný s vravou ľudí, pre ktorých je hudba bytostne spätá s ich osobným aj profesionálnym životom. Namixované aj tento rok veľmi svižne v originálnej dramaturgii festivalu Sharpe.
Kto už má skúsenosti zo svetom showcaseových festivalov, tak vie, že vytvoriť kvalitný a zaujímavý program z vychádzajúcich hviezd a neobjavených talentov nie je jednoduché. Niektoré festivaly stavia na generický pop v čo najčistejšom prevedení (BY:Larm, Nouvelle Prague), iné sú alternatívnejšie a viac orientované na klubovú scénu (Batch), Sharpe sa to snaží robiť žánrovo čo najrozmanitejšie.
Kompaktné prostredie Novej Cvernovky umožňuje zvládnuť aj štyri koncerty naraz ako ponúkol festivalový program. Diváci si tak mohli kúsok z každého koncertu pozrieť a rozhodnúť sa, či zostane alebo nie. V tomto neexistuje nič také ako urazená pýcha, tento festivalový formát má ponúknuť nepretržitý prúd rôznej hudby, aby uspokojil rôznorodých návštevníkov.
Za hlbšie započúvanie rozhodne stojí fínsky Jonsjooel, ktorého prenikavý vokál a kinematické aranžmány vytvárali sugestívnu atmosféru. Jeho folkový základ sa miestami ponáral do temnejších nálad – kombinujúc severský chlad s vplyvmi berlínskej scény, kde momentálne pôsobí.
Obdobne pôsobivý pesničkársky splín priniesla Villő so sprievodnou kapelou. Nádherný hlas Dóry Villő Czeizer stelesňoval atmosféru maďarskej pusty a zároveň zachytil emócie, ktoré mohli pri iných kapelách hneď vyprchať. Podnietilo rozmýšľanie nad tým, kto vlastne som a čo tu robím. Rytmicky pulzujúce, až rituálne piesne zneli ako výpoveď súčasnej generácie, ktorá už je iná, ale v hudbe hľadajú aj svoje korene.
Neha na predaj v podaní španielskej Ana Arsuaga ako Verde Prato tiež zaujímavo pracovala s hudobným dedičstvom. Kombináciou baskických motívov v prekvapivej kombinácii world music, reggaetonu a psychedelických groove jej poňatie vyniklo v intímnom priestore.
Mladá generácia to robí po svojom a svojsky, nebojí sa neúspechu, ani neprijatia. Svojský svet Adam the World je denníkom aj terapiou a rôzne vplyvy (neosoul, trap, alternative R&B) dať zmysluplnú formu s intímnym obsahom. Táto kombinácia zjavne láka pre prezentáciu na pódiu, kde je hudba rovnako dôležitá ako vystupovanie na stagi.
Berlin Manson sú na pódiu tak sebaistí, že aj zo zvukovej skúšky spravia performance, ktorou vtiahnu divákov do deja. Adam Dragun miestami pôsobil ako Rišo Müller z čias Banketu, pričom nedávno predstavili Tlakovú níž ako prekvapivý cover, ktorý funguje. Tentoraz však zahrali vlastnú tvorbu – a to na festivale pôvodne ani nemali vystupovať, keďže zaskakovali za faerskú kapelu AGGRASOPPAR
Zvukové limity tejto sály stiahli na minimum, najmä v jej strede naberal zvuk na intenzite vďaka energickým bicím a post punkovej podstate interpretovanej ďalšou generáciou mladých ľudí čeliacich recyklujúcim sa spoločenským problémom: nedostupnosť bývania, zaradenie sa do života a spoločnosti, veľké očakávania od života, šikana zo strany štátu a podobne. Veľký úspech mala najmä skladba Hotel Kyjev, kde hosťoval Pišta Kráľovič alias FVLCRVM.
Aj ďalšia trojčlenná zostava priniesla osemdesiatkový zvuk, ktorý však nevyznel temne, ale viac synthovo. Eric Šulc si zavolal svojich priateľov Martina Krajčíra alias Isobutane a Miloša Bulíka, ktorému bol venovaný otvárací festivalový večer. Už názvom dali vedieť, že sa zišli muzikanti z rôznych kapiel, ktorí sú zároveň aj priateľmi a radi skúšajú nové výzvy a nečakané kombinácie.
Pre samotný festival je dôležité prezentovať slovenských hudobníkov a spropagovať ich medzi zahraničnými delegátmi a je tiež fajn, že sú naši muzikanti aktívni, vytvárajú medzi sebou spolupráce, navzájom sa podporujú a sú zohratí na javisku aj mimo neho. Je zaujímavé ako sa mnohým z nich darí vymaniť zo žánrových škatuliek, v prípade Erika Šulca z pozície reggae speváka práve albumom Radiohood, kde svoj hlas spojil so syntetizátorovou hudbou, kde vynikne jeho mäkšia farba a výšky.
Z českej scény zaujala Anna Vaverková so zaujímavou kolekciou skladieb, v ktorých aranžérsky vynikla jej farba hlasu. Rozprávala anglicky kvôli prítomným hudobným delegátom, ale v skladbách k nim prehovárala svojím rodným jazykom. Ten si adaptovala na autorské veci, po tom, čo už netvorí v angličtine ako v období so skupinou The Flavians, ktorá sa presadila aj na európskej scéne.
Čeština ešte viac zmäkčila jej prejav, v ktorom vie plynule prejsť z nežnej polohy typu Florence Welch, až k Charlotte Cooper z jej obľúbených The Subways. Ak by sa presadila v populárnej hudbe, z ktorej sa jej tvorba ešte stále vymaňuje, mohla by byť nástupníčkou Petry Janů.
Hudobníci z východnej Európy môžu cítiť bariéru, že ich hudba nie je na západe dostatočne prijatá. O to viac to zamrzí pri inštrumentálnej hudbe, ktorá je ešte prístupnejšia svojím univerzálnym jazykom.
Vynikajúci koncert Freakin‘ Disco z Maďarska spojili cit pre tanečné groovy so zmenami rytmu a pridávaním tempa naberalo na obrátky – určite najlepší a najviac tanečný live act v tomto ročníku. V žánri neo psychedélie patria k špičke a trefne niekto pri debate podotkol, že ak by neboli maďarskou kapelou, tak už by spravili veľkú kariéru.
Showcaseové podujatia môžu výrazne meniť verejné povedomie, najmä ak dokážu osloviť domácich návštevníkov aj odborníkov zo západných krajín, kde je kultúra na vysokej úrovni a hudobný priemysel predstavuje významnú súčasť HDP v spojení s turizmom. Festivalu Sharpe sa darí pritiahnuť do Bratislavy zaujímavých hostí a vytvárať spolupráce, ktoré pomáhajú posúvať aj našu domácu scénu vpred.
Ak však chceme dosiahnuť aspoň úroveň našich susedov, ako sú Poľsko či Česko, bude potrebné podniknúť systematickejšie kroky a zabezpečiť inštitucionalizovanú podporu, ktorá je v súčasnosti ohrozená viac než kedykoľvek predtým. Bez entuziazmu a odhodlania ľudí ako Mišo Berezňák, Táňa Lehocká, Katja Thalerová a ďalších členov tímu festivalu Sharpe, by Slovensko malo na showcesovej mape prázdne miesto.
Najlepšou formou podpory ich úsilia je zakúpenie lístka na ďalší ročník festivalu, ako aj pravidelná návšteva podujatí organizovaných ďalšími promotérmi, ktorí počas celého roka prinášajú na Slovensko množstvo zaujímavých umelcov.
