Najsilnejší ročník Pohody sa udial najmä kvôli vynikajúcej dramaturgii, skvelej organizačnej práci a nesmierne priateľskej, až rodinnej atmosfére, ktorú sa podarilo zachovať aj pri takmer vypredanom festivale. Veľké zadosťučinenie prišlo po sérii nie až tak vydarených ročníkov – zapríčinené vinou pandémie, nie najlepšou voľbou pri výbere headlinerov, aj vyčíňaním prírodných živlov. To všetko zapríčinilo, že sa Pohoda otriasla v základoch a musela prehodnotiť, čo ďalej. Podržali ju partneri, investori, dodávatelia, no najmä samotní fanúšikovia a organizátori sa im za to poďakovali tým najlepším ročníkom v histórii festivalu.
Štvrtok bol už plnohodnotným dňom, kedy po príchode do areálu nasledovalo jemné aklimatizovanie, aby už v podvečerných hodinách prišla prvá voľba v rybníku nezávislej slovenskej scény – ísť na dravé šťuky Berlin Manson alebo na skúsených kaprov Chiki Liki Tu-A. Kto si zvolil BM, nezostal sklamaný, hoci minulý rok to malo väčšiu energiu a zdá sa, že na väčší stage im ešte niečo chýba.
Neverte rockovým hviezdam, sú to tí istí ľudia ako vy – tak znelo ich hlavné posolstvo. Nikto nie je nadčlovek – ani americký rapper s 24 Grammy (narážka na nedávne pozvanie Ye), ani tí s majákmi a ich pominuteľnosťou. Berlin Manson sa pomaly posúvajú od post punkového prejavu Molchat Doma, ktorý tiež vyrástli na veľké pódiá, k väčšej hudobnej rozmanitosti, v ktorej sa im darí zachovávať klubovú autenticitu.
Pre Ninu Kohout to bol ďalší prelomový koncert – pôvodne mala hrať pred Massive Attack, s ktorými ju spája triphopová melancholická spevnosť aj rafinované miešanie žánrov. Vytvára podobne komplexný divácky zážitok ako MA – od aranžmánov, cez vizualizáciu, až po samotný prejav interpretky–skladateľky–producentky. Najlepšie sa to ukázalo v najnovšom singli Memoir so saxofónovým rytmickým súzvukom Petra Kohouta v dialógu otca s dcérou.
Nie sú to jednoduché ani prvoplánové melódie. Ninin vokál v nich pláva s ľahkosťou a naberá na intenzite. A to je niečo, čo môže zaujať aj v zahraničí – podobne ako islandská hudba, ktorá tiež nie je prvoplánová, no presadila sa vo svete.
Motívy zo slovenského folklóru vyčnievajú aj z tvorby Fallgrapp, ktoré naživo zazneli tiež so sláčikmi v podobe Spectrum Quartett. Výrazný hlas Nory Ibsen v kombinácii s produkciou Jureša Líšku ukázali, ukázali, že slovenské nápevy veľmi dobre fungujú s elektronickými podkladmi.
Kto mal chuť na niečo tanečnejšie, tak sa uvoľnil pri Magdalena Bay, ktorých synthpop preniká čoraz viac do svetových hitparád.
Pri nešťastnom vypadnutí Massive Attack z dôvodu choroby sa mohlo zdať, že festival už nemôže postihnúť nič horšie. Nájsť náhradu takéhoto formátu len dva dni pred začiatkom je takmer nemožná úloha. V minulosti sa podobné situácie riešili napríklad presunutím menších kapiel na hlavné pódium – tentoraz by sa to však vysvetľovalo podstatne ťažšie.
V zákulisí aj medzi fanúšikmi sa začalo špekulovať, ktoré kapely by mohli mať geograficky blízko k Trenčínu a či by Pohoda mohla zapadnúť do ich logistických plánov. Zaznievali mená ako Nine Inch Nails, Bloc Party či Muse – viacerí z týchto interpretov totiž vystupovali na španielskom festivale Mad Cool, ktorý sa koná v rovnakom termíne ako Pohoda.
Len občas sa mihlo meno Damona Albarna, ktorý so svojím projektom Africa Express vystúpil v Budapešti s veľkým úspechom len štyri dni pred štvrtkovým programom na Pohode. Všetky okolnosti sa spojili do jedného celku: úsilie organizačného tímu, ústretovosť agenta aj nadšenie samotného Albarna, ktorý účasť potvrdil vetou: „Poďme to urobiť!“ Odmenou za túto dôveru bol najlepší koncert AE, aký na tomto turné odohrali.
Päťdesiatčlenný ansámbel spájajúci umelcov z Afriky, Strednej Ameriky a Európy sa na scéne striedal v jednotlivých číslach, ktoré postupne gradovali. Technické problémy s mikrofónmi síce utlmili niektoré vokálne pasáže – najmä pre tých v zadných radoch – no situácia sa postupne zlepšila. V predných radoch sa publikum naladilo na rytmus a prebehol ním elektrizujúci prúd hudby sveta.
Pohoda má blízko k world music aj k búraniu hraníc medzi jednotlivými národmi, etnikami aj menšinami. Preto tento koncert dobre vystihol aj samotnú filozofiu festivalu. Prejavilo sa to pri coververzii Teardrop od Massive Attack, v ktorej zažiarila Luise Almaguer, ktorá v ten večer zaspievala až šesť skladieb.
Rozbehnutá párty pokračovala s francúzskym producentom a DJ-om Folamourom, ktorý priniesol elegantnú zmes houseu s nu-jazzovými, funkovými a soulovými prvkami – pripomínajúc atmosféru bratislavských Nu Spirit nocí.
So záverom večera prišla zmena tempa aj nálady – lámanejšie, tvrdšie a industriálnejšie beaty v podaní poľskej producentky VTSS. Jej surové vrstvenie hluku a nepredvídateľné rytmy zaujímavo kontrastovali s predchádzajúcou groovy náladou. Ale aj o tom je Pohoda.
Pokračovanie nabudúce…
