V roku 2026 sa španielsky hudobný život nesie v znamení Manuela de Fallu. Uplynulo 150 rokov od jeho narodenia v Cádize a 80 rokov od jeho smrti v argentínskej Alta Gracii.
Pri tejto príležitosti pripravili sopranistka Berna Perles a klavirista Rubén Fernández Aguirre program čerpajúci z koreňov Fallovej tvorby, teda k národnej piesni, k flamencu a Svätému týždňu. Do programu v Teatro Cervantes Málaga boli zaradený Ángel Barrios, blízky priateľ z granadského obdobia a Sevilčan JoaquínTurina, s ktorým sa spriatelil v Paríži.
Berna Perles pochádza z Málagy, študovala vo Viedni u Glenys Linos, žiačky Elviry de Hidalgo. Spievala v Teatro Real aj v Teatro de la Zarzuela. Rubén Fernández Aguirre je z Barakalda, žiak Félixa Lavillu. Patrí k najvyhľadávanejším korepetítorom v Španielsku a je oficiálnym klaviristom Operalie.
Večer sa začal s päťminútovým oneskorením, pričom diváci prichádzali ešte po začiatku. Hľadisko bolo zaplnené približne na šesťdesiat percent. Prevažovalo staršie publikum, vo veku nad päťdesiat rokov, no nechýbali ani mladšie tváre. Zaujímavým detailom bol potlesk po takmer každej piesni, čo pri piesňovom recitáli nie je bežné.
Speváčka interpretovala celý program z nôt. Posudzovať výslovnosť v domácom repertoári je pre zahraničného poslucháča náročné. Nemožno však poprieť, že išlo o mimoriadne autentický zážitok, teda hudbu, ktorá vyrástla priamo z jazyka a kultúry interpretov.
Teatro Cervantes Málaga disponuje výbornou akustikou a sopranistka má hlas s veľkou nosnosťou, ktorý priestor bez námahy naplnil. Slabšou stránkou bol kontakt s publikom. Speváčka sa často sústredila na noty a pohľad do sály bol skôr výnimkou. Mimo spevu však viac krát slovne odpovedala na reakcie publika.
Úvodný blok Fallových piesní priblížil skladateľovu prácu s andalúzskym materiálom. Mladícka pieseň Tus ojillos negros má ešte salónny charakter, už v nej však zaznieva andalúzska kadencia, charakteristické prvky flamenca.
Oración de las madres a El pan de Ronda predstavujú úsporné miniatúry. Ária Vivan los que ríen z opery La vida breve si žiada dramatický výraz, v ktorom sa naplno prejavili operné skúsenosti speváčky. V jednej z piesní sa hlasom zapojil aj klavirista, rozdiel v kvalite prednesu bol však citeľný.
Približne po štvrťhodine nasledoval hovorený vstup klaviristu. Zameral sa na Fallovu pozostalosť, predovšetkým na notový materiál, ktorý skladateľ zanechal v Argentíne. Falla tam odišiel do exilu a v roku 1946, kde aj zomrel. Jeho hudbu v Španielsku v tom čase strážil a obhajoval práve Ángel Barrios.
Barrios bol vynikajúcim gitaristom, čo sa reflektuje a aj v jeho piesňach, klavír v nich často preberá gitarové arpeggiá. Zaujímavosťou je, že v taverne jeho otca sa stretávali Falla aj Federico García Lorca a akéto stretnutia v roku 1922 stoja za vznikom súťaže Concurso de Cante Jondo.
Fallova tvorba ponúka zaujímavú paralelu so slovenskou hudbou, napríklad s dielom Mikuláša Schneidera-Trnavského. Obaja patrili ku generácii, pre ktorú bola ľudová pieseň zdrojom inšpirácie. Odlišuje ich predovšetkým samotný materiál. Andalúzska pieseň prináša bohaté melizmy, voľnejší rytmus a orientálne zafarbené intervaly.
Osobnejší tón priniesol vstup speváčky. Zaspomínala na svoje predchádzajúce koncerty a poďakovala klaviristovi. Publiku priblížila Turinovu osobnosť, jeho sevillský pôvod a vplyv flamenca na jeho piesňovú tvorbu. Turina podobne ako Falla prepojili parížske štúdiá s andalúzskym rytmom a melodikou.
Farruca patrí k virtuóznejším číslam programu. Vychádza z rovnomenného flamencového štýlu s ostrými akcentmi a vyžaduje rytmickú presnosť aj široký rozsah. Saeta naopak zaujme nostalgickou, emotívnou až plačlivou atmosférou.
Klavír tu pôsobí ako gitara, expresívne predostrie tému a potom ustúpi do úzadia, aby spevák mohol odovzdať svoje posolstvo. Pieseň je oslavou Márie, ochrankyne Andalúzie. Saety sa tradične spievajú počas Svätého týždňa k procesiám, bez sprievodu a vo voľnom rytme.
Prvú časť uzavreli lyricky ladené Cantares. Reakcie sály zároveň ukázali, že tunajšie publikum je emotívne a vysoké tóny odmeňuje s nadšením.
Druhá polovica večera sa začala energicky. Speváčka sa objavila v novom kostýme a na javisku pribudli tri stoličky, pričom jednu z piesní odspievala posediačky. Cez tieto stoličky poli prevesené šatky na neskoršiu premenu outfitu sopranistky.
V druhej časti boli Fallove Siete canciones populares españolas, cyklus siedmich úprav ľudových piesní z rôznych regiónov Španielska. Skladateľ ho dokončil v Paríži okolo roku 1914 a dodnes patrí k jeho najuvádzanejším dielam.
Falla melódie nepreberá doslovne, ale ich štylizuje. El paño moruno a Seguidilla murciana sú vystavané na tanečnom rytme, Asturiana je zasnená, Jota temperamentná, Nana je jemnou uspávankou a záverečné Polo sa najviac približuje cante jondo. Aj tento cyklus uviedla speváčka krátkym sprievodným slovom a nechala priestor na spontánnu výmenu slovných reakcií s divákmi.
Záver patril bloku copla od Manuela López-Quirogu, autora piesní, ktoré preslávili Concha Piquer či Lola Flores. Zazneli Tatuaje, María de la O, Me embrujaste, Ay, pena, penita, pena! a Y sin embargo te quiero. V tejto polohe zaznel hlas speváčky plnšie, čo možno pripísať aj nižšej tesitúre.
Publikum prijalo koncert mimoriadne vrelo. Večer vyvrcholil standing ovation a jedným prídavkom.
