Thrash metalový Testament sa na novom albume pripravujú na vojnu. Aby som nerozvíril geopolitické vlny, upokojím vás – miesto guliek používajú riffy.
Úprimne netuším, aká komisia uzákonila zloženie veľkej štvorky, tzv. BIG 4. Avšak zakaždým, keď banda okolo Chucka Billyho uvarí čerstvý materiál, mám tendenciu iniciovať petíciu za jej rozšírenie. Prečo neexistuje aspoň BIG 5?
Ak kompletní tak veľmi trvajú na čísle štyri, navrhujem, prepašujme Testament do klubu vyvolených na úkor inej kapely – bystrejší z vás si zrejme domyslia ktorej. V každom prípade, za celé tie roky bez jediného výrazne slabého albumu by si to títo páni zaslúžili.
Moje mokré sny však dajme tentokrát bokom a poďme k súčasnej doske Para Bellum. Testament sa do štúdia vrátili po päťročnej pauze s novou posilou za bicími – Chrisom Dovasom. Ten mal podľa ich vlastných slov priniesť do muziky čerstvý vietor, lenže ako sa ukázalo… klamali.
Dovas nepriniesol vietor, ale hotový uragán, ktorý sa nesie naprieč celou nahrávkou. Na jednej strane dravý ako za čias Demonic (1997) alebo The Gathering (1999), na druhej omnoho sofistikovanejší.
Obzvlášť v thrash metalovom fachu pritom platí nepísané pravidlo: ak sa mladé pušky vystrieľajú, na staré kolená už nemajú z čoho páliť – a po zvyšok kariéry im nezostáva nič iné než dôstojne kúriť a svietiť. Testament sú, prosím pekne, výnimka potvrdzujúca pravidlo.
So šiestimi krížikmi na chrbte nielenže nepodľahli senilite – oni majú stále dosť sily na to skúšať nové veci. Chuck Billy spieva s rovnakou monumentálnosťou ako kedysi, Eric Peterson dodáva kapele železný pulz a Alex Skolnick rozpráva melodické gitarové príbehy s istotou, aká sa v thrashi len tak nevidí.
Para Bellum však nestojí iba na rýchlosti. Ako som už naznačil, patrí medzi najpestrejšie nahrávky kapely: sme svedkami koketovania s black metalom („For the Love of Pain“), maidenovských harmónií či prog-metalových zábleskov, a to všetko bez toho, aby sa stratila ich typická thrashová identita.
Najviac debát vzbudzuje balada „Meant to Be“. Kto by bol povedal, že kandidátom na metalový slaďák roka bude práve skladba od Testament? Sama o sebe je veľmi príjemná, no jej prechod do tvrdšej „High Noon“ pôsobí mierne nesúrodo. Je to jediný dramaturgický zádrheľ, ktorý však album nijako výrazne nepoškodí.
Drsňáci z Bay Area ani po štyroch dekádach nestrácajú metalové libido. Para Bellum je starý dobrý thrash v modernom šate navyše s chuťou experimentovať a energiou, ktorú mu môžu mnohí mladší kolegovia len ticho závidieť.
