8.6 C
Slovakia
utorok, 18 júna, 2024
spot_img
ÚvodRecenzieVoľne Pohodení – 22:00
spot_img

Voľne Pohodení – 22:00

Voľne Pohodení je alternatívna rocková kapela, ktorá naberá vplyvy z viacerých žánrov a v textoch skúma zákutia ľudskej duše. Na druhom albume 22:00 pokračujú vo svojej existenciálnej tvorbe – len namiesto riffov prešli viac do melodickejších obratov.

Dva roky v ľudskom živote uplynú veľmi rýchlo. Ani sa nenazdáte a dni, týždne, mesiace splynú do jedného hlúčiku otázok, kam sa ďalej uberať. V tom hudobníckom je to aj dané umeleckou premenou a vývojom – to čo som urobil včera, zajtra by som spravil inak. Možno aj to je za tým, prečo hudobníci tak neradi počúvajú svoje staršie skladby, pretože by k nim už pristupovali inakšie. Prehrabovať sa v myšlienkach a nápadoch a posúvať ich novými cestičkami, lebo len tak sa môžu posunúť na ďalšiu úroveň.

Voľne Pohodení majú to špecifikum, že po dvoch desaťročiach sa rozhodli oživiť svoje hudobnícke ambície. Ak zakladajúca dvojica – Peter Ďurinďák a Milan Miklo – mala pred dvadsaťtri rokmi nejaké predstavy o svojej tvorbe, tak ju neúprosne plynúci čas donútil k prehodnoteniu. Prvým albumom (recenzia tu) si splnili sen o debute, zároveň mali v sebe istú túžbu nahliadnuť ešte raz do svojej mladosti. Nie nadarmo sa vraví, že akú hudbu vnímate, keď ste mladí, tak vám vyformuje aj váš celoživotný vkus. Možno preto boli niektoré skladby na prvom albume ovplyvnené aj grungom.

Druhý album „22:00“ má inakšiu poetiku, čo je badateľné už v úvodnej Chronos a Kairos. Epickejší no zároveň priamočiarejší nádych plynie vo všetkých dvanástich piesňach. Autor hudby P. Ďurinďák si vymyslel koncept, v ktorom sa hudba prelína v troch obsahových-metaforických rovinách: línia času, svetla-tmy, dažďa.

Tvoriť na dopredu stanovenú tému je náročné. Zväzuje to k prepojeniu konceptu s motivickou prácou, ktorá by mala aspoň trochu na seba nadväzovať. To sa kapele podarilo bez toho, aby mal poslucháč pocit, že daná melódia ide stále dokola. Raz je to s pritvrdením gitarového zvuku (Všetky budíky vypnuté), inokedy zrýchlením tempa (Okamih), aby následne zase spomalili (Čo povieš) – to všetko vytvára napätie, neprichádza k opotrebovaniu materiálu a k nude.

Určite k tomu pomáha aj úderné frázovanie s obratmi typu „som spúšťou v púšti“ (Chronos a Kairos), alebo v dlhších vetách ako „niečo sa končí, niečo začína, čas ktorý zostal, chceš len presnívať, v obrazoch stále myšlienku máš tak rád“ (Spíš v tieni právd). Nielen v týchto prípadoch je dokonalá symbióza a komunikácia medzi slovom a hudbou. Spev Tomáša Pristača pôsobí v niektorých miestach iba akousi výplňou, niekedy až príliš monotematickou. Určite by viac svedčalo, keby menil výraz, pretože farbou svojho hlasu sa do tejto hudby dobre hodí.

Po zvukovej stránke je badateľný posun a to vďaka spolupráci so známym slovenským producentom Jimim Cimbalom, ktorý podfarbil zvuk na spôsob Queens of the Stone Age. Na rozdiel od iných slovenských kapiel alternatívneho rockového razenia, Voľne Pohodení nedávajú až taký dôraz na rytmické pasáže, ale na melodické obraty.

Možno je to zapríčinené aj tým, že dlhodobo majú najväčší problém obsadiť post bubeníka – s odchodom Honzu Gajdoša prišla zmena s príchodom Brazílčana Geralda Peraconiho.

Texty nie sú zdĺhavými litániami, snaha byť úspornejší a radšej nechať vyznieť dôležitosť myšlienky má u muzikantov prednosť. Svedčia o tom aj predlohy, po ktorých na predchádzajúcej nahrávke siahli – inšpirácia dielami Hannah Arendtovej, Jana Patočku, Václava Havla – teraz to skúsili cez Karla Čapka s jeho protifašistickým odkazom (Karel Čapek Blues).

Voľne Pohodení vytvorili zaujímavý album, z ktorého by pokojne mohli znieť dve, tri skladby v éteri komerčného aj alternatívneho rádia. Otvorili si tým priestor, v ktorom sa môžu ďalej posúvať.

spot_img
spot_img
spot_img
spot_img
spot_img
spot_img
spot_img