8.6 C
Slovakia
utorok, 22 septembra, 2020
Home Reporty Ak sú králi mŕtvi, nech teda žijú!

Ak sú králi mŕtvi, nech teda žijú!

manowar_bb_small

Priniesť reportáž z koncertu skupiny Manowar vôbec nie je ľahká úloha. Písať objektívne by bolo príliš neúctivé a krátkozraké voči svojím spôsobom extrémnej poetike a tradícii tejto americkej heavy metalovej legendy. Tak sa budem snažiť pozrieť sa na koncert skôr očami človeka, ktorý na ich hudbe vyrastal a ktorá mu otvorila jednu z prvých brán do svetov ťažkého kovu.

Koncert v Bratislave mi po mysteriózne zrušenom banskobystrickom koncerte v roku 2002 prišiel ako veľmi vhodná príležitosť na preverenie koľko mladíckeho true metalu mi ešte prúdi v žilách a tak som sa s nadšením ale i obavami vybral do Aegon arény. Hala neslávne známa svojou akustikou nie veľmi priaznivou pre hlasnú hudbu prekvapivo tento koncert zvládala možno aj preto, že Manowar boli paradoxne jedna z tichších kapiel, ktoré som mal možnosť v týchto priestoroch vidieť. Nebolo to síce hodné najhlasnejšej kapely na svete, no zvuk bol relatívne čitateľný, zrozumiteľný a profesionálny. Do dobrej polky zaplnená hala videla podľa môjho názoru vlažný koncert s nie najšťastnejšie zostaveným playlistom, v ktorom staré hymny kvalitou a atmosférou doslova utlačili tie novšie oveľa menej výrazné, menej úprimné a menej charizmatické skladby. Aktuálnejšia tvorba kapely aj pre toto monotónne zoradenie pôsobila jednoliato, priemerne až plocho.

Manowar – live 2016

https://www.youtube.com/watch?v=Yd_mzmY5h_E

Hudobne sa nič prekvapivé nedialo, bubenícky navrátilec Donnie Hamzik hral všetko ako mal, no aj tak miestami vyznieval ako lepší udavač rytmu na moravskej piatkovej hard and heavy zábave v kultúrnom dome. Gitarista Karl Logan sypal riffy a sóla na miestami až nezdravo skreslenom zvuku so štúdiovou presvedčivosťou a nemennosťou jeho pokrývky hlavy nech už je prirodzená, či umelá. Najsvetlejším pilierom celého večera bol pre mňa sympatický, muzikálny a vokálne neporaziteľný frontman Eric Adams. Samozrejme, že využitie spevových mašiniek prišlo vždy presne včas a za ich účinok by sa nemuseli hanbiť ani skúsení speleológovia, no zlato v hrdle tohto metalového slávika je neodškriepiteľné. Stredné polohy, priškrtené vysoké drajvové falzety, sýte hlasové odtiene v baladických momentoch, dramatické proklamácie, charakteristické brechanie, všetko toto zvládal ako na albumoch, no s nenútenou a suverénnou pódiovou prezenciou, čo pri jeho veku a type interpretovanej hudby je naozaj výnimočné. Kapelník a hráč na čudesný nástroj ním označovaný ako basovú gitaru – Joey DeMaio je prípad pre elaboráty muzikológov, psychológov a za gestá voči dievčine v prvom rade určite aj sexuológov. Keď som spolu s asi dvojtisícovým davom zložený z naozaj pestrej zmesi ľudí kričal na jeho povel jedno fuck you za druhým som si uvedomil, že DeMaiove namyslené koncertné prehovory sú síce im vlastným spôsobom vtipné, no mohli by v rétorike školiť nejdeného diktátora.

Manowar – live 2016

https://www.youtube.com/watch?v=eZqWq8m3RG4

Po asi dvojhodinovej show s nie najsvetovejšími projekciami, ohňami, kožou, čierňavou, veľkými svetlami a veľkými reproduktormi sa definitívne minulo tých pätnásť v každej piesni dokola opakovaných metalových magických slovíčok, roztrhali sa tenučké struny a kapela sa rozlúčila s prísľubom návratu. Nemôžem nespomenúť aj veľmi čudnú, až nekoncertnú atmosféru v publiku. To, že prvé rady po tretej, štvrtej piesni viac hľadia na svoj display ako na pódium sme si už tunajších akcií od džezu až po metal zvykli, no že okrem skalných Manowarriors bude zvyšok haly sledovať koncert asi so zápalom sledovania reprízy kedysi obľúbeného sitcomu som naozaj nečakal. Atmosféru v sále som (aj) preto vnímal ako vlažnú a nesviatočnú. Do tretieho radu som sa dostal pomaly bez dotyku… Keby ste sa divákov pýtali, že kto sa prišiel pozdvihnúť na poriadny koncert a kto rozptýliť na nenáročnú komédiu myslím, že výsledok by bol prekvapivý. Veľa respondentov by ale určite zvolilo obe odpovede. Som presvedčený, že samotná kapela tento fakt dobre vie a tak sa snaží pohybovať so sebe vlastným true (ne)vkusom podkutým true US marketingom po hranici absurdity tam a späť, aby efektívne oslovila hudobne i komerčne obidve skupiny ľudí.

Manowar treba brať s rezervou a asi trochu aj s ľútosťou. Bohužiaľ sa pridali k nie krátkemu zoznamu hlavne rockových a metalových kapiel, ktoré svojím (ne)aktuálnym prokrastinovaním posledných rokov či už štúdiovo alebo takto pódiovo bez bázne a hany úspešne negujú a karikujú aj to dobré, ozajstné a silné, čo na ich tvorbe a kapele bolo. Pre fanúšika Manowar to bol výborný koncert. Pre fanúšika tvrdej hudby to bol priemerný heavy metalový koncert, pre neznalého veci to bolo trápne a možno (tragi)komické divadlo, pre človeka, čo začínal s metalom na hudbe Manowar to bol rozpačitý kar, na ktorom sa najlepšie zabával samotný nebožtík, neschopný uznať, že už je tam.