8.6 C
Slovakia
pondelok, 20 mája, 2024
spot_img
ÚvodReportyBohren & der Club of Gore ponorený do tmy so svetielkom (bez)nádeje
spot_img

Bohren & der Club of Gore ponorený do tmy so svetielkom (bez)nádeje

Slovenská premiéra kultového nemeckého tria Bohren & der Club of Gore dopadla nad očakávania. Vypredaná sála A4 sa ponorila do tmy a ticha. Aký veľký zážitok sa dostavil, záležalo od každého jedného poslucháča.

Temnota dokáže pohltiť, ale aj pritiahnuť svojou krásou. Zdanlivý paradox, no v umení platí toto tvrdenie dvojnásobne. Utrpenie, bolesť, smrť – to sú všetko témy, ktoré lákajú umelcov aj ich recipientov. Hoci ich nikto nechce prežívať vo svojom osobnom živote – vo filmoch, literatúre, výtvarnom umení aj v hudbe ich radi vyhľadávame.

Nie je až tak veľa koncertov, ktoré sa začínajú zahalené do tmy. Veľmi záležalo na tom, ako sa dokáže publikum ponoriť do ticha, pretože každý rušivý okamžik môže zasiahnuť a prerušiť spojenie s hudbou. Na takýto druh koncertu sa chodí vypnúť, nechať sa unášať a dotvárať si vlastné asociácie, alebo plynúť prúdenie myšlienok – to všetko dokáže inštrumentálna hudba, pre mnohých znásobenie abstraktnosti hudby.

Koncert sa mal pôvodne uskutočniť na iných miestach – v hre boli komorné Klarisky aj na sedenie početnejšie Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu a pri dobrej konštelácii, by ho možno organizátori aj vypredali.

Bohren & der Club of Gore vznikli v roku 1992 a pochádzajú z Nemecka. Za tie tri dekády sa síce ocitli v škatuľke dark jazz, ale vyskočili z nej, resp. pomaličky si to razili cestou k vlastnému originálnemu prejavu. Vždy je síce lepšie, ak máte s ich hudbou prvotnú skúsenosť, no nie je to nevyhnutné, aby ste si ich vychutnali aj naživo. Pre niektorých prvoposlucháčov môžu ich pomaly budovaná noir atmosféra byť príliš pomalá, no nie sú tou odťažitou alternatívou ako povedzme dronový ako Sunn O))), ani nepreberajú takú prácu s intenzitou zvuku ako hluční Swans.

Omnoho bližšie majú k nedávno zosnulému talianskemu skladateľovi Angelovi Badalamentimu. Tento maestro lynchovského napätia si v harmónii vypomáhal disonanciami, aby každým takýmto súzvukom vytvorili nervozitu u publika. Využíval pri tom aj symfonický zvuk, keď sláčiky s ich tremolom v kombinácii s dychmi budovali napätie. BDG na to idú inakšie v komorných aranžmánoch, s ktorými sa nikam neponáhľajú. Ich tempo sa pohybuje niekde okolo 70 až 90 bpm, zriedkavo vyskočí okolo 130, aj to však iba v niektorých kompozíciách.

Hlavnú líniu vedie Christoph Clöser so saxofónom s legátovým viazaním na ostatné nástroje. Farbitosť inštrumentácie tvorí aj vibrafón, gitara a rôzne klávesové nástroje (mellotron, moog), basové tóny boli dotvorené kontrabasom. Témbr a tempo sú ich dve hlavné veličiny, cez ktoré pôsobia na poslucháča. Kedysi ním bol aj vokál – polo spievaný a polo hovorený, ale od toho už upustili.

Ďalšou veľkou zmenou bolo redukovanie zostavy, keď album Patchouli Blue, ktorý tvoril gro celého koncertného turné, nahrávali ako trio. Odchod bubeníka Thorstena Benninga vyriešili rozdelením jeho partov, pričom ich zvuk definujú hlavne pomocou metličiek.

Preniknúť do sveta Bohren & Der Club Of Gore nie je jednoduché, ale ako náhle sa vnoríte do pomalého súzvuku, podľahnete ich zvodu. K prelomeniu bariéry dopomohol aj nemecký zmysel pre humor s príhovormi Christopha s prízvukom, aký majú iba Nemci. Ani by ste nepredpokladali, že sa bude viac hovoriť. Povedal toho viac než sa očakávalo a zvyšok za nich prehovorila hudba.

Jej interpretácia a prijatie je na každom jednom poslucháčovi – pre niekoho je to kinematický zážitok, ktorého obrazy si sám asociuje na pomyselnom plátne, iní poslucháči zase skúmajú reláciu medzi jednotlivými nástrojmi či zložkami ako melódia, rytmus, harmónia, zvyšok publika to mohlo vnímať ako neriadenú meditáciu a žiaľ, niekto prišiel na takýto koncert si iba nakrúcať videá.

Takíto ľudia by nemali chodiť na živé koncerty. Kazia zážitok ostatným. Kazia zážitok kapele. A kazia ho najmä sebe.

spot_img
spot_img
spot_img
spot_img
spot_img