8.6 C
Slovakia
štvrtok, 3 decembra, 2020
Home Reporty George Michael ani po druhýkrát v Prahe nesklamal report

George Michael ani po druhýkrát v Prahe nesklamal report

George Michael, vlastným menom Georgios Kyriacos Panayiotou, si našich českých susedov viac ako len obľúbil. A po pravde sa mu ani nečudujem. Ku svojmu turné Symphonica: The Orchestral Tour, ktoré odštartovalo v Štátnej opere Praha (22.8.’11), si vybral Český národný symfonický orchester, pričom sľúbil, že do stovežatej sa tento rok ešte vráti. A tak aj učinil. Zhruba pred dvoma mesiacmi dorazil i s filmovým štábom, aby za pomoci svojich približne 100 fanúšikov, mohol natočiť videoklip ku skladbe Where I Hope You Are. Podmienkou bolo prísť v spoločenskom odeve a byť k dispozícii od ôsmej hodiny rannej do ôsmej hodiny večernej. Okrem klipu, prisľúbil i druhý koncert. Tentokrát vo viacúčelovej O2 aréne.

Počasie absolútne nenasvedčovalo intimite predstavenia. Na Prahu padol smog a orientačné zmysly sa tým pádom začali krížiť s rôznymi inými nezmyslami. Ešte šťastie, že sa nejednalo o open air. Show bola naplánovaná na 20:00, ale keďže podaktorí z fanúšikov o ôsmej ešte len prichádzali, začalo sa až krátko po pól deviatej. Scéna bola jednoduchá a zároveň tajuplná. Pódium zakrýval čierny záves, ktorý podľa nasvietenia, menil odtieň. Za ním už sedel orchester a hneď po zhasnutí priestorov 02 arény sa začal hrať s našimi emóciami. Neponáhľal sa, pripravoval pôdu pre Georga. Ten asi po 45 sekundách, taktiež skrytý za  tmavou oponou, nás prvýkrát pohladil svojim hlasom. Ľudia ožili a opona sa začala otvárať. Na pódiu stál George a za ním rastúci ornament umocňoval prvé záchvevy jedinečného večera. Po úvodnej Through nasledovala My Baby Just Cares For Me od Niny Simone. Po nej prišiel Idol od priateľa Eltona Johna z albumu Blue Moves (1976) a úvodný štvorlístok uzatvárali Michaelovi kovboji a anjeli z jeho druhej radovky Listen Without Prejudice, vol. 1.(1990), v ktorých predviedol svoj saxofónový um i Pavel Dvořák. Bolo zaujímavé sledovať ako ľudia tápajú, ktorý že to song práve hrá. Skladby boli upravené na nespoznanie a keby zneli len v čisto inštrumentálnej verzii, verím, že i ten najortodoxnejší fanúšik by mal čo robiť, aby ich pomenoval správnym menom.

Večer aj keď patril Georgeovi, patril i jeho obľúbencom, resp. jeho obľúbeným skladbám, ku ktorým má osobný vzťah. Mnohými z nich sme sa už mohli stretnúť na doske Songs From The Last Century (1999) alebo na limitovanom unpluggovom dvojkoncerte pre MTV (1996), ktoré  dodnes samotný spevák považuje vo svojej kariére za najvýznamnejšie. Ale trebárs taká True Faith, manchesterských New Order, v ktorej George použil hlasový modulátor alebo skvost z pera Rufusa Wainwrighta, Going To A Town, slúžiaci ako pocta gay svadbám, či nežná Let Her Down Easy od Terenca Trenta D’Arbyho, doprevádzaná iba klavírom a husľami, by sme bez Symphonica: Orchestral Tour asi ťažko mali možnosť si niekde vypočuť. Pred 20 minútovou prestávkou, počas ktorej návštevníci, keďže uši mali dostatočne nakŕmene, šli nakŕmiť i žalúdok, či vykonať inú potrebu, odznela ešte Bowieho tancovačka Wild Is The Wind, matke venovaná You Have Been LovedBrother Can You Spare A Dime od pána Binga Crosbyho, v ktorej sa naplno predviedol Český národný orchester, obzvlášť jeho dychová sekcia.

Po prestávke a konečnom usadení sa publika, sa opona po druhýkrát opäť otvorila a podobne ako na začiatku i teraz úvodná skladba patrila albumu Patience (2004). O tom, že John Lennon a Elvis Presley si skutočne už mŕtvi, sme sa mohli presvedčiť v nasledujúcom tracku John And Elvis Are Dead. Treba spomenúť, že projekcia ku každej skladbe bola veľmi vkusná a dokonale vždy podfarbovala atmosféru jednotlivého songu. Napríklad pri Roxanne od Police sme sa na chvíľu mohli ocitnúť v amsterdamskej štvrti Red District a pokochať sa pohľadom  na sporo odeté ‘tulipány‘. Nejeden muž – heterosexuál, v tom momente ešte viac zaplesal radosťou. Inokedy sme zase mali možnosť splynúť s vesmírom, hviezdnatou nočnou oblohou, trošku si zalietať vo fantáziách alebo zhorieť spolu s plameňmi lásky. V setliste nechýbala ani Song To The Siren od Tima Buckleyho, ktorú George používal ako otvárak retrospektívneho turné Twenty Five Live. Tí, čo boli pred 4 rokmi na štadióne Interu Bratislava dobre vedia, ktorú skladbu mám na mysli. George nezabudol ani na svoju zosnulú kolegyňu s rebéliou nielen v hlase, Amy Whinehouse a pripomenul jej šarm, jedinečnosť a tvorbu (Love Is A Losing Game), ktorou sa navždy zapísala po bok predčasne zosnulých 27-ročných legiend. Najväčším prekvapením bola skladba Russian Roulette od Rihanny. Z počiatku som nevedel pochopiť, podľa akého kľúča sa tam daný song ocitol, ale v konečnom dôsledku to bol výborný ťah. Skladba zdvihla ľudí zo stoličiek a rozpohybovala dovtedy polomŕtve zadky. V tom momente George už dobre vedel čo má robiť a tak pomaly počas Praying For Time začal vyzliekať noc z tmy a celá hala ho v tom s nadšením podporovala. Záver hlavného setu patril fantastickej Feeling Good so zábermi polonahej exmanželky Marilyna Mansona – Dity Von Teese. „Je tu nový začiatok, je tu nový deň, je tu nový život – pre mňa – a ja sa cítim dobre!“, veril som mu každé slovo. Žiadne zaváhanie, proste to zo seba vysúkal ako keby to bola jeho vlastná skladba. Nádhera. Nasledoval búrlivý potlesk, po ktorom George nenechal na seba dlho čakať a vrátil sa spolu s Acapellovou vsuvkou, po ktorej hneď pridal medley songov Amazing, I’m Your Man a Freedom ‘90.  Týchto 12-15 minút bolo najdivokejších. Tancovali a tlieskali i tí, čo s rytmom nemajú nič spoločné, taktiež bolo počuť aj tých, čo zvyčajne mávajú ústa iba zatvorené. Proste dav sa začal baviť. Škoda, že až v závere koncertu. Úplne poslednou skladbou večera bola len o harfu opretá I Remember You od Franka Ifielda, v priebehu ktorej jeden z fanúšikov spontánne (a trošku aj netaktne) zaziapal: „Dej tam Christmas!“ Keď harfa doznela, George nám ešte párkrát zamával, niekoľkokrát poďakoval a definitívne odišiel. Orchester však ešte zostal na mieste a svojou hrou odprevádzal ľudí z haly. Popritom na obrazovke bežali záverečné titulky a mená tých, bez ktorých by táto show jednoducho nefungovala. Ďakujeme vám.

Suma sumárom: Bol to nádherný, emóciami nabitý večer. A kto si myslel, že v tú noc sa hitov nedočká, mýlil sa. Lebo George Michael má iba hity a jedinou ‘skladbou‘, o ktorej by sa dalo trošku polemizovať, bola zaslúžená dvadsaťminútová pauza medzi jednotlivými setmi.

Autor/Foto ©: Marek Hudba-Music / Musicpress.sk