8.6 C
Slovakia
piatok, 9 decembra, 2022
spot_img
HomeReportyLow v Edinburghu – mimoriadne spojenie noisu a folku

Low v Edinburghu – mimoriadne spojenie noisu a folku

spot_img
Low; Divide and Dissolve; 25.04.2022; The Queen´s Hall; Edinburgh; photo by Daniel Hevier ml.

V jednu nenápadnú edinburgskú nedeľu sa uskutočnil koncert americkej kapely Low. Nádherná sála The Queen’s Hall z devätnásteho storočia iba umocnila tento zážitok, hoci z niektorej časti kupolovitej sály nebolo vidno na celú kapelu. Ten jednoliaty zvuk sa však rozlial do celého priestoru.

Návrat Tindersticks tak trochu zatienil ďalšiu štúdiovku ich kolegov z tej hlukovej steny od vedľa. Američania Low sú však zvyknutí, že ich počas kariéry zatienili iné kapely. Pravoverní fanúšikovia vedia, že ich vplyv a prejav je nezameniteľný. Trinásť albumov je už dostatočne popísaný papier kvality aj smeru, z ktorého definovali slowcore či indie rock v štipľavejšom podaní zašpineného zvuku.

Ubehlo dvadsaťosem rokov od debutu I Could Live In Hope a je to už iná kapela. Síce má vo svojom DNA tie postupy, ale neopakuje ich, ale modifikuje, niekedy obchádza a snaží sa prekvapiť každou novou nahrávkou. Určite je to dané aj tým, že postupne vypadávali zo zostavy rôzni hudobníci, aby sa nakoniec ustálili ako zakladateľské manželské duo – spevák a gitarista Ian Sparhawk a speváčka a bubeníčka Mimi Parker.

Na koncerte v Edinburghu si pozvali ako predkapelu duo Divide And Dissolve, ktoré tvorí gitaristka Takiaya Reed a bubeník Sylvie Nehill. Viac politickej angažovanosti na úkor hudby, pritom na začiatkoch každej skladby sa sľubne rozvíril zvuk violončela, aby ho následne pochoval tektonický šum gitarového efektu distortion a rozvibrované činely. Takáto zvuková deformácia po čase prestala byť zaujímavá, pritom stačilo prepojiť obe zložky – hlukovú stenu s violončelovým zvukom. Takto ich noise pochoval akúkoľvek snahu o niečo zaujímavejšie.

Medzi jednotlivými skladbami sa veľa rozprávalo o rešpekte a tolerancii. Takiaya Reed sa rozhovorila o svojich skúsenostiach z rasizmu, keď ako domorodá obyvateľka Austrálie často pociťovala diskrimináciu a kritizovala kolonialistickú minulosť, na ktorej vyrástla jej rodná krajina.

Po intenzívnom, ale až príliš heterogénnom vystúpení DAD, prišli na scénu Low ako trojica. Na basovej gitare sa predstavila Liz Draperová, ktorá nahradila predchádzajúceho basistu kapely Steva Garringtona. Úvodná skladba White Horses otvára aktuálnu dosku Hey What, produkovanú BJ Burtonom. Na koncerte odprezentovali celý nový album v presnom poradí, vynechali iba kompozíciu There’s a Comma After Still, možno pre jej prílišnú zvukovú sugestívnosť.

Druhá polovica vystúpenia patrila zvyšku ich rôznorodej diskografie. Táto variabilita pretla ich dve hlavné skladateľské polohy – gitarovejšie pesničkárstvo a syntetizátorovo-gitarový noise. Medzi týmito dvomi prejavmi dokážu plynulo prepínať a hlavne ich aj prelínať. Spätnú gitarovú väzbu zmierňoval vokál odkazujúci na spomínaný Tindersticks.

Posledné roky pracovali so svojím zvukom a formou tak, aby sa mohli zbaviť nepodstatných doplnkov a nahrali len to najdôležitejšie z pôvodných zámerov. Podľa ich slov tak odpadol ten balast a mohli sa na koncertoch sústrediť na zaobalenie a následné deformovanie hlavných motívov – striedania hlukov a tónov. Zvuková kvalita sa tak viac zdramatizovala a je badateľný odklon od ich melancholického dream popového prejavu zosobneného napríklad v nádhernej skladbe Lullababy. Práve príklonom k súčasnému bublavému a ostrému zvuku chcú vyjadriť aj zmenu stavu nášho sveta, ktorý sa ocitol v priepasti kolapsu humanistických hodnôt.

Takto sa im podarilo zostať osobitou kapelou, ktorá nevykráda svoju minulosť, ale pokračuje v ďalšom vývoji. Koncertná projekcia iba vystihla, ako sa môžeme na tvorbu Low pozerať z našej perspektívy – v horizontálne naukladaných LED svietidlách sa objavovali rôzne výjavy, ktorých celý obraz prerušovali medzery medzi osvetlením. Podobne aj v ich novej tvorbe máte všetko čierne na bielom, a predsa musíte časť mozgovej kôry zapojiť do ich vyplnenia.

Záver koncertu patril pinkfloydowskej košatej skladbe Silver Rider a krátkej bodke Will the Night, ktorou uzatvorili príjemnú nedeľnú noc strávenú v okrajovom centre Edinburghu.


Setlist:

White Horses

I Can Wait

All Night

Disappearing

Hey

Days Like These

Don’t Walk Away

More

The Price You Pay (It Must Be Wearing Off)

Congregation

No Comprende

Sunflower

Disarray

Plastic Cup

Monkey

What Part of Me

Especially Me

Nothing but Heart


Encore:

Silver Rider

Will the Night

spot_img
spot_img

Podcasty podporuje Hudobný fond

spot_img

Podcasty podporuje Fond na podporu umenia

spot_img

Podcasty podporuje Bratislavský samosprávny kraj

spot_img
spot_img
spot_img