8.6 C
Slovakia
utorok, 24 novembra, 2020
Home Reporty Sarah McLachlan & Vancouver Symphony Orchestra 2011 report

Sarah McLachlan & Vancouver Symphony Orchestra 2011 report

Neviem koľkí z vás si pamätajú scénu z filmu City of Angels, v ktorej Meg Ryan počas upršanej noci stojí v strede izby, zhodí zo seba župan a v tom ako tak stojí zrazu zacíti prítomnosť inej mysle. Zhlboka sa párkrát nadýchne a (p)oddá sa dotykom ‘ducha’ Nicolasa Cage. Potom si ľahne do postele a Nicolas ju svojim vrúcnym objatím upokojuje až pokým nezaspí. Túto scénu nespomínam preto, že by to bola najromantickejšia scéna akú nám kedy svet filmu ponúkol, ale preto, že v nej bola ako podmaz – na podtrhnutie atmosféry – použitá skladba z pera Sarah McLachlan – Angel. Odkedy som videl tento film a počul spomínaný song, som sa začal o speváčku zaujímať intenzívnejšie. Do dnešného dňa natočila, ak nerátam vianočný album Wintersong, rôzne kompilácie, re-mixy, B-side a živáky, 7 radových albumov. Na ten posledný Laws of Illusion (2010) si fanúšikovia museli počkať dlhých sedem rokov. Predalo sa z nich vyše 40 miliónov kopí. Získala 3-krát Grammy Award a 8-krát Juno Award, na ktorú bola nominovaná presne 21-krát. Okrem toho sa stihla vydať za bubeníka a klávesáka Ashwina Sooda, s ktorým sa po jedenástich rokoch manželstva rozviedla. Spolu však splodili dve dcéry: Ann Sushil a Taja Summer. Sarah ma značnú podporu ako u heterosexuálneho, tak i homosexuálneho publika, ktoré už dávno presiahlo hranicu štyroch percent populácie. So svojím manažérom Terrym BcBridom vymyslela a zorganizovala putovný ženský charitatívny festival  Lilith Fair. Názov získal po mýtickej prvej Adamovej žene, ktorá bola tak tvrdohlavá a nezávislá, až bola napokon vyhostená z raja a miesto nej Boh potom stvoril Evu. Okrem Sarah na festivale vystupovali i Sheryl Crow, Emmylou Harris, Sinead O’Connor, Erykah Badu, Christina Aquilera, Missy Elliot a iné šarmantné dámy. Festival navštívilo viac ako 2 milióny ľudí a i vďaka nim sa vyzbieralo cez 7 miliónov dolárov, ktoré boli následne venované na charitatívne účely. Toľko v skratke o Sarah a teraz sa vráťme do historických útrob Orpheum Theatre, kde sa konal jej exkluzívny koncert, ktorý zároveň otváral aj jedenástu sezónu Music Fest Vancouver. To, že šlo o skutočnú exkluzivitku svedčí i to, že okrem kapely tvoriacej z Vincenta Jonesa (keybord,piano), Petra Strouda (giutar), Mellissi McClelland (vocals, guitar), Butterfly Boucher (vocals, bass guitar), Curta Bisquera (drums, percussion) ju doprevádzal i Vancouverský symfonický orchester (VSO) na čele s dirigentom Leslie Dala. Treba však podotknúť, že o nové aranžmány na postarali páni Sean O’Loughlin a Vince Mendoza.

Na koncert, ako som si všimol, dorazili ľudia z rôznych kútov sveta. Stretol som tu jednu holku z Nemecka (Nadine Kramer, mimochodom tiež speváčku) i finačného analytika z Holandska (Alexa Tielmana), ktorí sem prišli len a len kvôli Sarah. Tomu sa už povie skutočný fanúšik.

Koncert začal klasicky o 20:00 a ako nás už popredu informoval bulletin, ktorý každý návštevník dostal pri usádzaní, bol rozdelení do dvoch častí. Prvá časť zahrňovala okrem krátkeho príhovoru prezidentky festivalu i Bernsteinovu Candide Overture, po ktorej už na scénu prišla Sarah i so svojou noblesou. Po mohutnom potlesku spustila hneď Building A Mystery, ktorý si ’98 odniesol cenu Grammy za najlepší ženský vokálny výkon. Za ním bez zbytočných rečí pridala U Want Me 2 (spolu s orchestrom znela ešte jemnejšie ako na štúdiovke). Skladba u mňa vyvolala prvé záchvevy emócií, ktoré sa každým ďalším trackom len a len stupňovali. Však posúďte sami: Answer, I Will Remember You, Loving U Is Easy, Fallen – no necíťte sa potom ako v sne. Sarah ma totiž jednu výhodu (a možno aj nevýhodu) oproti iným speváčkam.  Má hlas, ktorý vás okamžite od prvých tónov chytí za ruku, srdce i hrdlo a tancuje s vami až do chvíle, kým nezačne svitať na lepšie časy. A vy jej veríte každé slovo, každý nádych i výdych vo vás vyvoláva niečo viac ako len pocit chvíľkového uspokojenia. Oddávate sa jej hudobným dotykom a nedávate zmyslom šancu myslieť na nezmysli. Cítite sa zraniteľný a tak prirodzene čistí až je vám od šťastia ľúto, že sa o tento pocit nemáte možnosť podeliť zo všetkými, na ktorých vám záleží. Jedným slovom – ‘nádhera’!

Prvý blok uzatvárala pieseň World On Fire z albumu Afterglow, ktorý by sa dal v jej kariére kľudne označiť i ako najosobnejší. Speváčka sa totiž na ňom vyrovnáva so smrtkou matky i narodením dcéry a všetky svoje splíny, melanchólie i svetielka nádeje, preniesla ako do textov, tak i do celkovej stopáže albumu.

Po 20 minútovej prestávke sa Sarah a spol. opäť vrátili a potešili nás ďalším ľubozvučným setom, v ktorom nechýbali ani klenoty z albumu Surfacing (1997) – Adia, Sweet Surender, či perly z Fumbling Towards Ecstasy (1993) – Hold On, Possession. Bolo zaujímavé pozorovať ako sa koncert nepozorovane, ale isto blížil ku koncu. Deväťdesiat minút sa míňalo neuveriteľnou rýchlosťou a nám nezostávalo nič iné len dúfať, že niečo podobné ešte aspoň raz v živote zažijeme. Medzi prídavkami, ktoré sme si poctivo vydupali, samozrejme nechýbala moja obľúbená Angel. Nejedno oko sa zrazu v sále zarosilo. Ešte teraz, keď si na to spomeniem, mám chuť tlieskať. Posledná skladba večera bola Ice Cream. Po nej prišla ďakovačka, kvety a už ani neviem koľké standing ovation. Sarah je tu proste doma a ako podaktorí vieme: „Všade dobre, ale doma najlepšie!“.

P.S.: Môj zážitok z vystúpenia umocnilo i to, že po koncerte som mal tu česť sa so Sarah priamo stretnúť. A ako sa mi to podarilo? Len tak si stojím na ulici a niečo sa snažím po anglicky vykoktať spomínanej Nemke a Holanďanovi. V tom sa zrazu otvoria bočné dvere divadla Orpheum a medzi nimi jeden zo securitákov zahlási: „Pokiaľ čakáte na Sarah, poďte dovnútra.“ Neváhali sme ani sekundu. Chlapík nás odprevadil do jednej z miestností, kde sedela Ona, jej manager a jedna z blízkych priateliek. Bola kúzelná a stále sa smiala. Povedala nám, že práve rozdala cez osemdesiat podpisov V.I.P. návštevníkom a že ju to zmohlo viac ako celý koncert. Prekvapilo ma a myslím, že aj samotného Holanďana, keď ho Sarah oslovila menom. Tvár mu sčervenela od radosti. Podotýkam, že predtým sa stretli len raz a to niekedy pred tromi rokmi. Následne sme ju všetci poprosili o autogram, poďakovali za úžasný kultúrne-emočný zážitok a navzájom si popriali veľa šťastia a dobrú noc. Potom prišiel pre Sarah taxík a spolu s kamarátkou odišli neviem kam. A my? My sme ešte asi pól hodinku stáli pred divadlom a tešili sa z predčasných Vianoc.

autor: Marek / Musicpress.sk / Hudba-Music.sk 2011