8.6 C
Slovakia
nedeľa, 27 septembra, 2020
Home Reporty Sziget (nie) je o hudbe a hlavne o tej strednoprúdovej

Sziget (nie) je o hudbe a hlavne o tej strednoprúdovej

autor: Patrik Šedo; fotografie: Adriana Šedová; Sziget; 07.-13.08.2019; Óbudai Sziget, Budapešť

Sziget nie je alternatívnym festivalom, ale mainstreamovým. Bolo to cítiť nie na kapelách a atrakciách, ale na návštevníkoch. Väčšinou nezastávali konkrétne subkultúry a štýly, čo sa odrazilo pri mojom dojme, že všetko, čo im festival dal, vďačne, niekedy možno bez vlastného názoru, prijali.

Je pondelok a pre mňa osobne programovo ten najzaujímavejší deň. Neviem kde začať. Klasicky úchvatný Tom Odell bol ranou na istotu. Veľmi príjemný pop s nádychom indie a veľmi útulnou atmosférou sa areálom ostrova niesol už v podvečer.

Musím sem vniesť aj trochu subjektívneho postoja – pre mňa bolo najlepším vystúpením a hudobným zážitkom Boy Pablo. Na Szigete som sa dozvedel, že sú to Nóri, teda okrem speváka z Chile. Boy Pablo hrajú indie poprock, alebo ako by ste to nazvali dnes – surf rock. Pravdupovediac sa s týmito kapelami posledných 5 rokov roztrhlo vrece a môže za to aj parodická scéna vapor wave. To ale nie je na škodu, napriek veľkým počtom sa tí osobití umelci dostanú na povrch a zatienia ostatných, tak ako tomu bolo v stage A38 pri Boy Pablo. Mladí Nóri hrajúci surf rock. Pochybujem, že sa dá vo fjordoch surfovať, no títo chalani boli schopní ma presvedčiť. To, čo hrali, bolo jednoduché a účinné. Pritom boli veľmi milí a slušní, čo je dnes už výnimkou, keďže sa dnes radšej ukazuje, aké veľké máme ego. Myslím, že sa našťastie slušnosť dostáva späť do módy.

Ďalším veľkým prekvapením boli Catfish and Bottleman. Britský drzý, ale elegantný indie rock, ktorý svojou atmosférou a melanchóliou naplnil hlavný stage daždivou náladou, ktorá v horúcom letnom počasí bola široko vítaná. Keď sme pri tom počasí, na Sziget si nezabudnite pribaliť jednoduchý respirátor. Pôda je tam piesčitá a to, čo z nej narobí niekoľko stotisícový dav, si neviete predstaviť. V istých momentoch to bol kvôli smogu výlet do Číny. Vtedy sa prach dvíha a vy ho dýchate – to spôsobuje dýchacie problémy a samozrejme, je to nepríjemné.

V A38 neskôr večer začali rúbať Coheed and Cambria. Kapela sa pohybuje na rozmedzí viacerých štýlov, no najjednoduchšie ich bude opísať asi tvrdším alternatívnym rockom, pri ktorom sa neviete zbaviť slabého, ale prítomného pocitu vplyvu hardcoreu. Bola to jedna z najtvrdších kapiel festivalu, no myslím, že ľudia, ktorí sa na nich prišli pozrieť neoľutovali a odniesli si celkom jedinečný zážitok. Američania jednoducho hrali so zápalom a profesionalitou, o ktorej niet pochýb.

Nasledovala Florence and The Machine na hlavnom pódiu. Éterická Florence Welsch tancovala aj bez hudby, svoj koncert si užívala, akoby bola jedna z poslucháčov a to jej vystúpenie posunulo na ďalší level. Nič z jej vystúpenia nebolo nútené, všetko bolo originálne. Dbala na to, aby si diváci koncert užili a nedívali sa len na displeje svojich mobilov. Hrala skladby od najstaršieho až po najnovší album. Toto bol ozajstný veľký koncert. Ľudia boli skvelí a atmosfére veľmi napomáhali, na čo reagovala aj Florence. Zrejme som nebol jediný, kto nečakal až takú dobrú show. V jej hudbe je niečo hanblivé, no napriek tomu divoké  a to je perfektnou rozbuškou pre rôzne prekvapenia.

Pred polnocou začala na európskom stagei hrať jediná slovenská kapela – Celeste Buckingham & King Shaolin. Dav na ich koncerte sa nemohol porovnávať s A38, alebo headlinermi – bol to predsa len menší stage. Dôležité však bolo, že kapela prilákala naozaj veľa ľudí, ktorí sa viditeľne bavili. Pekné tiež bolo vidieť našincov so slovenskými vlajkami, podporujúcich našu scénu. Celeste to s davom vie, a dav jej v tom nebránil. Ich vystúpenie bolo dravé a môžeme byť radi, že takto dokonale odprezentovala našu krajinu.

Zostáva nám utorok –  posledný deň a pre mnohých tej najdôležitejší. V tento deň sa v areáli zrejme nachádzal najväčší počet ľudí a to hlavne kvôli headlinerovi headlinerov – Foo Fighters. Začnime ale pekne od začiatku. Jedna z kapiel, ktoré v nás zanechali najväčší dojem boli IDLES. Typický anglickí chuligáni, ktorým to aj skutočne veríte. Punk rock priamo z predmestia Bristolu prišiel až do Budapešte aby nám ukázal, že Anglicko nie sú iba gentlemani a suchý humor. Neskutočne energická show plná pohybu a zvratov. Asistenti mali čo robiť, aby stačili s gitarovými káblami behať za davuchtivým polonahým gitaristom. Vokalista nezaostával, pľul všade vôkol seba a každému dal na známosť, že do hudby dáva svoj život. Odohrali set vysilujúci ako pre poslucháčov, tak aj pre kapelu a bolo to krásne.

Podvečer hrali na hlavnom stagei americkí Twenty One Pilots. Toto rap rockové duo, alebo rock rapové, ako chcete, sa skladá z bubeníka a vokalistu, ktorí kapelu definujú. Obaja perfektne komunikovali s publikom a myslím, že veľa ľudí si na ich koncerte našlo novú obľúbenú kapelu. Ich štýl je tak ojedinelý, že aj ten, kto by povedal, že niečo také by nikdy nepočúval, by zmenil názor. Mladícka revolta a sebareflexia. Tieto elementy idú v ich hudbe ruka v ruke a duo dokázalo vyburcovať obrovské masy ľudí. No ten najväčší headliner ešte len príde.

Pred zotmením posledného večera bol čas na Foo Fighters. Nefalšovaný americký hard rock, ktorý nikdy nesklame. Pomerne veľa ľudí stále nevie, že frontman Dave Grohl bol bubeníkom Nirvany. Po jej zániku založil Foo Fighters, kapelu, ktorá pokračuje v odkaze, aj keď dosť inak. Už nejde len o nevybúrenosť, smútok a surovú energiu. Foo Fighters začali ako dospelí muži, ktorí robia hudbu s akurátnymi dávkami všetkého, čo je potrebné ku kvalite. Je to univerzálna hudba, ktorá má potenciál páčiť sa každému, pričom tým neuberá zo svojich kvalít. Ľudia okupovali prvé rady pod stageom už najmenej 5 hodín a ukázalo sa, že mali prečo. Kapela hrala dve a pol hodiny a prešlo to ako polhodina. Foo Fighters hrali skladby zo všetkých albumov, a že ich teda málo nemajú.

Dave Grohl bol už tradične výborným frontmanom a na pódium zavolal mladé dievča, pretože sa mu páčilo, že fúkalo bubliny z bublifuku. To pridalo celému koncertu veľmi rodinný nádych a každý mal z kapely úžasný pocit. Súčasne tiež kapela na pódium zavolala vozíčkara, ktorého v dave asi šiesti ľudia počas koncertu držali na rukách – aj s vozíčkom. Tí ho doniesli až na pódium a ten bol šťastím celý bez seba. Dave mu jednoducho povedal, že má preňho lepšie miesto. Bude koncert sledovať priamo z pódia. Krásne a ľudské. Veľkým prekvapením pre mnohých bol ich bubeník, ktorý sa tiež prejavil ako výborný spevák a frontman. Priateľstvo medzi ním a Daveom bolo hmatateľné a na stagei tvorili skvelú dvojku. Na záver ich koncertu začalo pršať, čo bolo pre celý festival veľmi symbolické. Katarzia cez dážď udelená siedmym dňom hudby pod pražiacim slnkom. Pršalo až do rána a značne sa aj ochladilo. Každopádne to ale bolo vítanou zmenou.

Ako čerešničku na torte sme sa ako na posledný koncert festivalu rozhodli pozrieť na Khruangbin – nezameniteľnú trojicu z USA. Nielen kapela, ale aj dážď zaplnil krytú A38 a Khruangbin nám ukázali umenie spájania žánrov. Trojica hraje špecifický a relaxačný mix world music, soulu a psychedélie. Je naozaj ťažké popísať to čo hrajú, no hlavné je, že to neznie vôbec zle.

Pre nás sa tento veľký hudobný zážitok skončil a nám neostáva nič iné, ako reflektovať. Jeden veľký rozdiel som videl hlavne v tom, že napriek rôznym žánrom a atrakciám, bol Sziget nie alternatívnym festivalom, ale mainstreamovým. Bolo to cítiť nie na kapelách a atrakciách, ale na návštevníkoch. Väčšinou nezastávali konkrétne subkultúry a štýly, čo sa odrazilo pri mojom dojme, že všetko, čo im festival dal, vďačne, niekedy možno bez vlastného názoru, prijali.

Samozrejme, festival im dával samé skvelé a kvalitné veci, no mal som dojem, že ľudia na Szigete sa uspokoja s hocičím. To bude aj tým, že pre viacerých to nebol hudobný festival, ale obrovská, niekoľko dňová party. Každopádne, nech si každý užíva hudbu po svojom. Pre to tam predsa chodíme. Jedinú vec čo by som festivalu vytkol je jedlo. Ďalší ročník by mohol viac propagovať lokálnu kuchyňu a poctivý svetový streetfood, na aký sme zvyknutí u nás. Jedlo na Szigete sa vo väčšine nevyrovnalo cenám, za ktoré ho predávali a to je mínus. Plus bolo ale to, že sa v areáli nachádzal supermarket, kde si môžete za normálne ceny kúpiť od ovocia a pečiva, cez nápoje (okrem alkoholu), až po kozmetiku.

Sziget sa oplatí vidieť – len tak si naň môžete urobiť názor. Nie každý má však náturu na tak masovú akciu a preto Sziget nie je pre každého. Ak máte ale dobrodružného ducha a milujete hudbu, určite si tu niečo nájdete a odídete spokojní. Sme zvedavý, aké svetové mená Sziget donesie ďalší rok.